Niečo tam je. Rozmýšľala som: 'Utiecť alebo ostať? Utiecť alebo ostať?' Nakoniec ma premohla zvedavosť. Zdvihla som malý kemienok a hodila ho do tmy. Ozvalo sa čľupnutie a tlmené zavrčanie. Až vtedy som si uvedomila, že to musí byť jaskyňa.
V tme sa opäť niečo pohlo smerom ku mne. Automaticky som urobila krok dopredu. Teraz som už zreteľne počula, ako tam niečo vrčí.
Zrazu ticho preťal výkrik, po ktorom sa mi zježili všetky vlasy. ,,Johanna Grace! Okamžite sa vrátite do vašej osobnej zóny, kde na mňa počkáte. Vyjdete po schodoch, zatočíte do ľava, po ďalších schodoch a na pravo uvidíte svoje dvere." Bol to ten chlap. Ten 'Pán D.' Urobila som, ako mi kázal a zrazu som sa vynorila pred tými dverami. Vošla som a čakala naňho.
Vtom sa dvere rozleteli a stál tam on. ,,Ako sa opovažuješ, ty odporná malá...!"nedokončil. Zdvorilé správanie bolo razom preč. ,,Ako si to predstavuješ, túlať sa kade chceš?! Keby si sa dostala bližšie k podzemnej cele 1, určite by si to neprežila!" ,,Ako viete kde som bola?" nevyviedol ma jeho krik z miery. ,,To ťa nemusí zaujímať," vyštekol. ,,Dostaneš trest, ktorý ti určím ja osobne. Zatiaľ dovidenia, Johanna Grace. A nech ti ani nenapadne zase sa túlať po chodbách." A s tými slovami odišiel.
