Som tu už asi dva týždne, poviem vám, je to otras. Hrozne ma bolí hlava a chrbát. A asi najdivnejšie na tom je, že som ešte nespala ani nejedla. A vôbec mi to nechýba.
Ležala som na prekvapivo čistej kamennej podlahe keď som začula nejaký zvuk. Otočila som sa a pozrela som na mreže. Niekto za nimi stál. Bola to vysoká blondína v dlhom plášti.
,,Slečna Johanna Grace, prosím nasledujte ma." Hneď ako to dopovedala, železné mreže (železooo ^.^) sa odsunuli a ja som vyšla na chodbu za blondínkou. ,,Kam ideme?" spýtala som sa chrapľavým hlasom, keďže som už dlho nerozprávala. Ignorovala ma. ,,Kde som?" Zase nič. ,,Môžete mi aspoň povedať vaše meno?" naštvala som sa. Neznášam, keď ma ľudia ignorujú. ,,Moje meno je 02708100010A/G. Poradové číslo 3285. Miesto premeny cela 417." vysypala na jeden dych.
,,Č-čože?" vyvalila som na ňu oči. Netušila som, o čom točí. Neodpovedala. Celou cestou som bola ticho.
Vtom blondínka zastala a ja som do nej narazila. Bolelo to ako úder železnou tyčou. Otvorila dvere ktoré som si predtým nevšimla a pokynula mi, nech vstúpim. Vošla som. A vtom som sa zarazila. Bola to... nádhera. Vyzeralo to ako tam ako z hororu. Všade samé pavučiny, vrstvy prachu, dokonca nad nami preletel aj párik netopierov. ,,Kde to sme?" nevychádzala som z úžasu. ,,Tak, Johanna Grace, tu budeš odteraz bývať."
