Ema & Sam

Prvá interakcia

Sam
Štvrtok – 24. Október

Nie je to tak dávno, čo som začal podnikať. Z rodného mesta som sa odsťahoval ihneď po vysokej škole, ktorú som ani nedokončil. V poslednom ročníku, čo bolo zároveň aj časom otvorenia môjho skromného obchodíku, som si myslel, že popri podnikaní budem stíhať ako učenie na štátnice, tak aj písanie diplomovej práce. Nevyšlo to, preto som štúdium učiteľstva slovenského jazyka, literatúry a dejepisu musel opustiť.

Literatúra odjakživa patrila k mojim najmilším záľubám, a preto som si chcel zvoliť jednu z troch ciest: Buď sa stanem spisovateľom, otvorím si kníhkupectvo, alebo svoje vedomosti odovzdám ďalej. Popravde, predstava, že sa musím dennodenne pozerať na znudené tváre, ktoré ani v najmenšom nezaujíma, čo im vykladám a literatúru považujú za staromódny a nudný druh zábavy, ma veľmi nelákala. Kvôli tomu mi ani nebolo ľúto, že som školu nedokončil. Skôr to trápilo mojich rodičov, ktorí sa ma snažili všemožne presvedčiť, aby som neodchádzal. Síce ma v podnikaní podporovali, dokonca mi aj prispeli, no neustále prízvukovali, že potrebujem zadné vrátka. Netvrdím, že nemajú pravdu, no napriek tomu som sa rozhodol podstúpiť to riziko. 

Ako ste si už mohli domyslieť, vlastním kníhkupectvo. Nie je síce veľké, no nachádza sa na rohu medzi jednou z obľúbených cukrární a práčovňou. Nebolo jednoduché získať toto miesto, no peniaze, ktoré som si našetril z rôznych brigád, a ktoré mi požičala rodina a známi, mi veľmi pomohli. Čo sa nábytku a vybavenia týka, ich obstaranie nebolo až tak finančne náročné. Všetko, čo sa vnútri nachádza, je len zmes starého nábytku, ktorý sme s kamarátmi dali do poriadku, aby to vyzeralo aspoň trochu útulne, kým nebudem mať dostatok finančných prostriedkov na nový. 

Práve do jednej z týchto starých políc ukladala bývalá spolužiačka Dáša nové knihy, ktoré prišli dnes ráno po tom, čo som ich nahodil do systému. Všetky, ktoré bolo treba vyložiť, boli uložené v kovovom nákupnom vozíku pekne podľa žánru. Mal som v tom systém, aby to šlo, čo najrýchlejšie.

"Vieš, že to nemusíš robiť," uistil som Dášu, len čo som zdvihol zrak od môjho starého školského laptopu, ktorý teraz používam v obchode. Nahadzoval som do systému predposlednú škatuľu, v ktorej boli, okrem iného, čerstvé výtlačky nového ašpirujúceho autora. 

"Ja viem, že nie. Len zabíjam čas, kým Marek skončí v práci a pôjdem za ním." Vložila knihu od Agathy Christie do poličky s nápisom Detektívky. "Chcem byť aspoň trochu užitočná."

"Ďakujem ti za pomoc." Dáša len mávla rukou, aby som si s tým nerobil starosti a presunula sa k ďalšej sekcii. "Čo chystáte v tomto počasí?" 

Vonku vládol jeden z tých dní, počas ktorých si poviete, že sa radšej osprchujete doma. Pršalo tak husto, až bol takmer problém vidieť pred seba. To bol vlastne dôvod, prečo v celom kníhkupectve nikto okrem nás nebol. Komu by sa v takom lejaku chcelo niekam chodiť? Teda, až na ľudí, ktorí potrebujú pracovať, premotivovaných bežcov a zlomené srdcia, ktoré pijú lacné víno priamo z fľaše v zaparkovanom aute.

"To ešte neviem, pravdepodobne budeme oddychovať a pozerať nejaký film, pri ktorom ihneď zaspí," odvetila a pri tej predstave prevrátila oči.

"Netflix a chill ako sa patrí." Dáša sa zasmiala a prikývla. "Dáš si kávu, alebo čaj?"

"Nie, ďakujem, už len toto dokončím a pôjdem."

Prešiel som dverami za pultom do malej kuchynky, ktorá jediná ostala taká aká aj bola po predošlých majiteľoch. Napriek tomu, že bola celá biela, vrátane nábytku, a celým svojim zjavom pôsobila nemocnične, bola útulná. Jediné, čo tu bolo nové bola rýchlovarná kanvica, do ktorej som hneď nalial vodu a zapol ju. Počas toho, ako sa voda varila som si z vrecka vytiahol mobil, aby som skontroloval, čo je nové na sociálnych sieťach.