Hra na cestách

Minulosť

Sedel som za stolom a raňajkoval, keď sa mi zrazu pred očami objavili dve ruky a v nich papier.

,,Vypísala som všetky miesta, ktoré by sme mohli navštíviť," ozvala sa Mintie a dala mi malý bozk na líce.

,,Och, začínal som si myslieť, že ťa to prešlo," zasmial som sa a odsunul sa od stola.

Pritiahol som si ju k sebe a ona mi sadla na nohy.

,,Nie, len som zostavovala tento zoznam," nadšene sa na mňa zadívala, ,,na rok by to mohlo postačiť."

,,Na rok?" zachechtal som sa.

,,No áno, vravel si, že...ty ma nepočúvaš," zamračila sa, keď sa pozrela do mojich očí, ktoré si premeriavali jej tvár.

,,To nie je pravda," ohradil som sa.

,,Tak, čo som vravela?" nadvihla spýtavo obočie.

,,Že ma miluješ?"

Chcela sa tváriť nahnevane, no jej úsmev nedokázala skryť.

,,Milujem," zachichotala sa a ja som mu bez váhania náruživo pobozkal.

,,Milujem ťa," vydýchol som, keď som sa od nej odtiahol.

,,Späť k tomu zoznamu..."

,,Mintie," skočil som jej do reči a s úškrnom na ňu hľadel.

,,Čo?"

,,Čo to robíš?" spýtal som sa pobavene.

,,Predstavujem ti našu budúcnosť."

,,Pozri, ty moja budúcnosť, pred týždňom si o tom nechcela ani počuť. Nechcela opustiť toto mesto. Nikdy," pripomenul som jej slová, ktorá mi vravela, keď jej rodičia odchádzali. Ona nad tým pretočila očami a povzdychla si.

,,Prehodnotila som svoje zásady," snobsky nadvihla nos a ja som sa uškrnul.

,,To už si mala prehodnotiť, keď si sa celý mesiac hádala a vyjednávala s rodičmi, aby si mohla zostať tu."

,,Aj tak ma tu chceli nechať, nech si dokončím školu v meste. Otec musel nastúpiť hneď, nemohol to odložiť ani o mesiac. A poznáš moju mamu, nenechala by ho samého," rozhadzovala rukami.

,,To máš pravdu," začal som sa rehotať, ,,skončil by ako Santa Claus s veľkým pupkom a dlhou bradou."

Smiali sme sa spolu.

,,Škola končí zajtra. Nechceš ísť radšej domov, než na výlet?" zadíval som sa jej do tých jasno zelených očí.

Na moment sklopila zrak a zhlboka sa nadýchla.

,,Mám nápad," vypískla a mnou myklo.

,,Pôjdeme na ten výlet a cestou sa zastavíme u našich a...je to hlúposť," riekla smutnejšie a ja som sa nad ňou uškrnul. Ubezpečil som sa však, že ma nevidela.

,,Nie je to hlúposť," odhrnul som jej vlasy z tváre a donútil ju pozerať sa na mňa.

Iba na mňa prenikavo hľadela a bola ticho.

Vždy to robila, ak sa mi niečo nepáčilo.

,,Dobre," rezignovane som si vydýchol a než sa začala radovať dodal som: ,,Pod jednou podmienkou. Ak sa jeden z nás bude chcieť vrátiť domov, povieme si to."

Nadšene ma začala bozkávať.

💙Lol