Nečakaná Ťažkosť Môjho Bytia

5. Prečo Prezidentka Nemôže Mať Fúzy?

Horáčkovú som mal aj na chémii. Akoby nestačilo, že ma terorizuje na matike, teraz to bude robiť na ďalšej hodine. Keď som mal prvú hodinu chémie a do triedy sa doniesla Horáčková, skoro som odpadol. Pozrela sa na nás so slizkým úsmevom a prehlásila: "Tak, detičky, oddnes budeme mať spolu aj chémiu!". Vtedy som rozmýšľal, čo som komu urobil, že ma tak trestá.

Na túto hodinu sme chodili do špeciálnej triedy, ktorej sa hovorilo labák. Boli tam špeciálne lavice, oveľa väčšie, asi aby sa na nich dali robiť chemické pokusy. Aj katedra bola väčšia. A ja som tentoraz sedel priamo v prvom rade, takže Horáčková mala na mňa ideálny výhľad.

Čakali sme v labáku na učiteľku a dvaja moji hyperaktívni spolužiaci z radu za mnou do mňa začali štuchať. Perom, ceruzkou, pravítkom, čo im prišlo pod ruku. Bolo im to náramne smiešne. Ja som sa otočil a snažil som sa nejako brániť, no to ich akurát viac provokovalo. Jeden mi šibal pravítkom po ruke, ako keby sa so mnou chcel šermovať. Dostal som nervy a polohlasne som ho okríkol, nech s tým prestane.

Nevšimol som si, že Horáčková je už v triede a chystá sa začať hodinu.

"Samko, prestaň sa zabávať a láskavo sa otoč, už som v triede."

Samozrejme, mojich spolužiakov, ktorí sa do mňa pustili, si ani len nevšimla. Naštvalo ma to.

"Veď už ÁNO!!!", skríkol som nahnevane, ale nie úplne hlasno.

Filča ostala pár sekúnd ticho, potom prišla k mojej lavici, zobrala mi žiacku knižku, položila si ju na katedru, a ešte sa na mňa otočila so slovami: "Ja na teba môžem kričať. Ty na mňa nie!" A sadla si za katedru.

Keď nám cez hodinu zadala nejakú prácu a my sme v tichosti písali do zošitov, prišla Filča ku mne a položila mi na stôl žiacku. Na to sa narovnala a povedala: "Počúvam."

"To sa mám akože ospravedlniť?", opýtal som sa jej s odporom v hlase.

"Trhni si nohou!", odsekla a vrátila sa za katedru. "Po vyučovaní ostaneš po škole!"

No výborne, takže zasa po škole. Otvoril som žiacku knižku a s úľavou som zistil, že aspoň mi nenapísala poznámku. Nemal som chuť doma vysvetľovať, za čo je. Aj tak by naši dali za pravdu Horáčkovej.

----------------------------

Keď som išiel do poškoláckej triedy, prišlo mi na um, že za krátku dobu je to už druhý raz, čo som ostal po škole. A obidva razy sú kvôli Horáčkovej. Ona ma neznášala od šiesteho ročníka, keď ma začala učiť. Ale po škole ma začala nechávať až teraz, v osmičke. 

V triede už sedel Achberger a mne odľahlo.

"Meškáš," povedal mi.

"Ja viem, ale v jedálni bol brutálny rad na obed. Skôr sa mi nedalo, fakt nie," povedal som.

"Posaď sa. Ak máš z dneška nejaké domáce úlohy, tak si ich začni robiť."

Poslúchol som. Mal som nejakú domácu zo slovenčiny, tak som sa do toho pustil. Krátko na to sa otvorili dvere a do triedy vošiel Teo.

"Dobrý, pán učiteľ."

"Ahoj. Ak si prišiel tuto pre kamaráta, budeš musieť počkať, je po škole," povedal Achberger.

"No... to som aj ja," povedal Teo, sadol si vedľa mňa, pričom ma pozdravil.

"To nemyslíš vážne, Teo. Veď sme sa predsa dohodli, že tejto triede dáš mesiac pokoj. Sľúbil si mi to. A neprešiel ešte ani týždeň, a si tu zas. Navyše ešte aj meškáš. Čo si zase vyviedol?"

Prestal som písať. Bol som zvedavý, čo z Tea vylezie.

"Neurobil som nič také hrozné," začal Teo. "Ale moja triedna urobila z celej veci takú aféru, ako keby som začal tretiu svetovú vojnu."

"Tak hovor," vyzval ho Achberger.

"Viete, ako máme od začiatku tohto roka na stene portrét prezidentky. No tak mňa to vytáča. Neviem, prečo by som sa mal pozerať na Čaputovej ksicht, keď aj tak viem, ako vyzerá. Rozhodol som sa trošku ju vylepšiť.

Dneska som si privstal, aby som bol v triede prvý. To sa mi podarilo, nebolo tam živej duše. Tak som si ku stene prisunul katedru, vyliezol som na ňu, vytiahol čiernu centrofixu a nakreslil  Čaputke husté fúzy."

Oprel som sa o lavicu a rozosmial som sa. Teo našťastie počkal, kým sa dosmejem, a potom pokračoval. Achberger vyzeral nečitateľne, zrejme nevedel, čo si má o tom myslieť.

"Lenže práve keď som bol v najlepšom, prišla do triedy moja spolužiačka, ktorá je predsedkyňou triedy. A ona je do prezidentky snáď zaľúbená, alebo čo. Začala na mňa jačať, že čo to robím, že som šibnutý, a podobne. Ja na to, že som len urobil prezidentke menší tuning. No a Barcalová dostala už úplného rapla, začala jačať, že nemám úctu k ženám, že som oproti prezidentke úplné hovno a že ma to vyjde poriadne draho. To som už dostal nervy aj ja a začali sme sa vadiť ako rozvádzajúci sa manželia. Spolužiaci, ktorí prišli do triedy, len hľadeli štýlom what the fuck, a my sme ďalej po sebe ziapali. Barcalová to zakončila tým, že to povie pani učiteľke, otočila sa na jednocentovke a s nosom dohora to aj išla urobiť.

Keď prišla triedna, mali sme už prvú hodinu, takže som sa musel brániť okrem triednej a Barcalovej ešte aj pani učiteľke Šubjakovej, ktorá s nami mala anglinu. Tridsať minút zo štyridsiatich piatich na mňa bliakali, že si dovoľujem neskutočné veci, a že to je na dvojku zo správania, a podobne. Pritom som len prikreslil fúzy prezidentke. Keby som jej portrét vyhodil z okna - a verte mi, že som to aj zvažoval - a ten obraz by niekoho na ulici zranil, tak nepoviem ani pol slova. Ale taký cirkus kvôli fúzom? To sa mi zdá byť priveľa," zakončil Teo.

Tú jeho spolužiačku Barcalovú som poznal aj ja. Je aj v školskej rade a je to protivná, afektovaná baba, ktorá sa učiteľom pchá do zadku, aby mala čo najväčšie výhody. Že išla žalovať Teovej triednej, to jej bolo úplne podobné.

"Teo, Teo, ty si exot," začal Achberger, ktorý sa snažil zaujať voči tomu nejaké stanovisko. "Prečo robíš veci, z ktorých máš potom problémy?"

"Verte mi, pán učiteľ, nečakal som, že z toho vznikne taká aféra. Ale pripúšťam, Barcalovú som dosť podcenil. Vedel som, že je to krava, ale po dnešku u mňa úplne skončila."

"Tiež si myslím, že sa to zbytočne nafúklo," súhlasil Achberger. "Podľa mňa to na zníženú známku zo správania nie je. Poznámku si za to dostal, nie?"

"Do žiackej aj do klasáku. V oboch prípadoch na niekoľko riadkov, červeným perom. A samozrejme musím zaplatiť nový rám a zasklenie obrazu."

"To je dostatočný trest. Zájdem za tvojou triednou a uvidím, čo sa bude dať urobiť. Zanedlho ideš na strednú a bola by škoda, aby ti dvojka zo správania skomplikovala prijatie na nejakú súcu školu. Ak máš nejaké úlohy, tak si ich začni robiť. A v tichosti, prosím ťa."

"Pre vás to urobím, pán učiteľ. Vy ste jediný zo školy, ktorého si fakt vážim," povedal Teo a vytiahol si z batoha veci. Achberger sa mu poďakoval a ja som k Teovi pocítil ešte väčšie sympatie ako doteraz. Rozmýšľal som, aký má dôvod na to, že robí také neplechy. Musím ho spoznať aj mimo školy. Neviem, či má nejakých kamarátov, ale to asi má, veď je kamarátsky typ. Zato ja by som nejakého dobrého kamaráta uvítal.