Nečakaná Ťažkosť Môjho Bytia

11. Na Ktorú Strednú Ísť?

Jedno z najťažších rozhodnutí, ktoré som kedy mal urobiť, bolo zvoliť si svoju budúcu strednú školu. Nemal som ani šajnu o tom, kde by som mohol chodiť. Rodičia si predstavovali gymnázium. Ja som chcel niečo ľahšie, kde sa nebudem musieť moriť s toľkým učením. Lenže vysvetlite to mojim rodičom. Oni ma chcú vidieť na gympli, a basta.

Mal som dohodnutý termín u našej výchovnej poradkyne, ktorá s nami pôjde aj na výlet. Moji rodičia to prežívali tak intenzívne, že si obaja vybavili v práci voľno, aby ma k nej sprevádzali. Odhováral som ich od toho. Nepotreboval som ich tam, veď tá poradkyňa mi dokáže poradiť aj bez nich. A možno pre mňa nájde takú školu, ktorá mi bude vyhovovať. Naši si však postavili hlavu a trvali na tom, že tam chcú byť so mnou. Takže som ešte pred termínom vyhľadal Pavlíkovú a pripravil ju na to, že so mnou prídu aj rodičia. Povedala, že to nie je bežné, ale v zásade nemala proti tomu nič.

Bol som rád, že ten termín u Pavlíkovej sme mali o pol tretej, keď už je škola takmer prázdna. Keby sa rozkríklo, že som si bol vybavovať strednú školu s mamičkou a oteckom, bol by som terčom veľkého posmechu.

Pavlíkovej kabinet nebol veľký, popravde, zdal sa mi trochu stiesnený. Nerád by som v ňom pracoval. Mala dosť veľký pracovný stôl a pred ním dve kreslá. Tie sa teraz hodili, keďže rodičia sa nanominovali ku Pavlíkovej ako môj doprovod. Výchovná poradkyňa nás usadila, teda, posadil som sa ja a mama, otec ostal stáť za nami. Na stole pred nami ležali prospekty rôznych stredných škôl.

"Nie je to bežné, že rodičia sprevádzajú svoje dieťa ku výchovnej poradkyni, ale v zásade nemám nič proti tomu, že tu ste. Aspoň budete všetko počuť priamo odo mňa," začala Pavlíková. Hovorila afektovane, čo som na nej neznášal. Učila ma etiku, a tam som si tento jej štýl užil do sýtosti.

"Záleží nám na tom, aby Samo šiel na čo najlepšiu školu, preto chceme byť prítomní, aby sme k tomu mali čo povedať," povedala mama. Napadlo mi, či budú takto aktívni aj keď pôjde na strednú môj mladší brat.

"Tomu rozumiem. Najprv sa však opýtam Sama. Vieš, na akú školu chceš ísť? Máš niečo vo výhľade?"

"Eh...," zaváhal som.

Mama túto moju neistotu využila a hneď sa chopila príležitosti.

"Predsa na gymnázium. Chceme, aby išiel na gymnázium. Manžel učil na gymnáziu, ešte tam pozná zopár ľudí. Oni by mu to mohli vybaviť."

Pavlíkovej to na chvíľu zobralo vietor z plachiet. Nečakala takúto reakciu. Zažmurkala a pár sekúnd bola ticho, aby si utriedila myšlienky. Zato ja som bol pobúrený.

"Pani Oravcová," oslovila ju po chvíli. "Nepochybujem, že chcete pre syna to najlepšie, ale gymnázium je nereálne. Mám pred sebou Samov prospech, a ten nie je vôbec ideálny."

"Vidíš? Čo som ti stále hovorila: mal si sa poriadne učiť. Teraz sa nemôžeš dostať na gymnázium!", vyrútila sa mama na mňa. Ja som držal ústa pevne stisnuté, aby som niečo nepovedal. V mysli sa mi rojili samé vulgárne slová.

"Pani Oravcová, prosím, neprerušujte ma. Samov prospech nie je ideálny, ale to neznamená, že sa nedostane na žiadnu školu."

"Chceme s manželom, aby sa dostal na takú školu, ktorá zodpovedá jeho inteligencii. Gymnázium je na to najlepšie. Ešte lepšie by bolo bilingválne gymnázium, ale všetky sú od nás príliš vzdialené. Vy to asi neviete, ale Samovi v detstve zistili nadpriemernú inteligenciu, preto by sme neradi, aby ju zabíjal na nejakej učňovke."

A je to tu zas. Moja údajná nadpriemerná inteligencia. Zatúžil som úplne splynúť s čalúnením môjho kresla.

Pavlíková bola zaskočená. Nečakala, že moja mama bude takto výrazne narúšať sedenie. Rozmýšľala, ako ďalej. Napokon sa rozhodla osloviť mňa.

"Samo, môžem sa opýtať, čo ťa baví? Máš nejaký koníček, ktorý ťa baví tak, že by si si vedel predstaviť rozvíjať ho na príslušnej škole?"

Bokom oka som videl, ako sa mama pozrela na mňa. Aj keď som ju nevidel priamo, dokázal som jej z výrazu tváre odčítať: 'dobre si rozmysli, čo jej povieš!'.

Spomenul som si, že ma baví fotenie. Na svoj instagramový profil dávam fotky z prírody, alebo hocičoho, čo ma zaujme.

"No... rád fotím. To by ma celkom bavilo, môcť fotiť aj tak viac profesionálne."

"V tom prípade by som tu pre teba niečo mala," Pavlíková sa prehrabala v prospektoch. "Na tejto škole majú odbor fotograf. Mám informácie, že je to dobrá škola. Prospech síce nemáš ideálny, ale môžu ti pomôcť tvoje diplomy z anglickej olympiády. A ešte by bolo dobré, keby mali možnosť vidieť tvoje fotografie, ak teda nejaké robíš."

"Snažím sa niečo fotiť a dávam to na svoj instagramový profil."

"Potom by bolo vhodné, keby si si z tých fotiek urobil také svoje portfólio. Poslal by si to na tú školu, a im by to mohlo pomôcť v rozhodnutí, či ťa prijať, alebo nie."

Zdalo sa mi to ako dobrý nápad. Mohlo by byť fajn chodiť na takú školu, kde učia fotiť. Ale mama sa zase zahniezdila v kresle.

"Znie to dobre, ale čo to gymnázium? Nemáte tam nejaké, na ktoré sa náš syn môže dostať aj s jeho prospechom?"

"Pani Oravcová, gymnáziá majú svoje vlastné pravidlá výberu žiakov. Kladú veľký dôraz na prospech, a ten Samo nemá ideálny. Na gymnázium to stačiť nebude, to vám hovorím s istotou. Ale je tu možnosť ísť na školu, kde by ho to bavilo, a ktorá nekladie taký dôraz na prospech. Samovi môže pomôcť fakt, že úspešne reprezentoval školu na anglickej olympiáde, a aj to, ak má fotografie, ktoré zaujmú natoľko, že sa rozhodnú dať mu šancu. Navrhujem, aby ste nechali Sama, aby sa rozhodol, či to chce na tej škole vyskúšať, alebo či chce hľadať ďalej."

Mama ostala ticho. Zdalo sa, že si v hlave premieta, čo a ako ďalej. Jej sen dostať ma na gymnázium práve padol, takže očakávam príval výčitiek pri každej príležitosti.

"Ak by sa Samo rozhodol, že ten odbor fotografa nevezme, aké má ďalšie možnosti?", vypytovala sa mama.

"Ak by to nezobral, možnosti by mal. Školy, kde má na prijímačkách veľké slovo matematika, ktorá mu robí problémy. Alebo stredné odborné učilište, kde je praktické vyučovanie. Napríklad hotelová akadémia s obľúbeným odborom kuchár - čašník. Alebo potom nejaká stavebná priemyslovka, kde vyžadujú manuálne zručnosti," informovala Pavlíková.

Manuálne zručnosti. Čo sa tohto týka, ja som manuálny analfabet. Ja som rád, že viem zatĺcť klinec. A ak ho nezatlčiem krivo, tak sa teším. Takže asi toľko k mojej šanci dostať sa na nejakú stavebnú školu.

"Chcem vyskúšať tú fotografickú školu," ozval som sa.

"Vážne to chceš?", otočila sa na mňa mama.

"Áno, chcem. Na gymnázium sa nedostanem, počuli ste to obaja. A nie odo mňa, takže ma nemôžete obviniť, že som si to vymyslel. Ak mi majú ku prijatiu pomôcť moje fotky a úspechy z anglickej olympiády, potom nevidím dôvod, prečo by som to tam nemal vyskúšať," vysypal som zo seba.

Mama ostala zarazene ticho. Stáva sa veľmi zriedkavo, že ju dokážem svojimi argumentmi umlčať, takže som dosiahol úspech. Otec bol celý čas ticho. Rodičia sa takto dopĺňajú. Mama rozpráva a otec mlčí. Ale keď sme doma a dostávam vynadané za zlé známky, vtedy rozprávajú obaja.

"Som rada, že si sa rozhodol," povedala Pavlíková. "Máš síce pred sebou zvyšok osmičky a celú deviatku, ale vždy je lepšie rozhodnúť sa pre strednú školu skôr, ako na poslednú chvíľu. Mám radosť."

Áno, aj ja som mal radosť. Strednú školu som mal takpovediac z krku. Ale keďže poznám mojich rodičov, budú na mňa naliehať, aby som sa rapídne zlepšil v učení. Ich sen dostať ma na gymnázium ešte trvá, takže verím, že budú robiť maximum, aby si ho splnili. Cítim v kostiach, že mám pred sebou ešte tuhý boj. Fotografická škola verzus gymnázium. Sny rodičov verzus moje sny. Uvidíme, kto vyhrá.

-----------------------------
Áno, viem. Zaslúžim si nakopať do zadku. Stredoveké telesné tresty. Mučenie počúvaním piesní Kristíny. Dva mesiace som Vás nechal čakať. To je veľmi zlé, uvedomujem si to, a ospravedlňujem sa. Táto kapitola sa mi ale písala veľmi ťažko, za svet mi nič nenapadalo. Ale už som to dal dokopy, takže ak sa Vám páčila, like a koment potešia. Majte krásny rok 2020 a šťastného Valentína. Váš Džardži.