Pieseň pre lásku

4. kapitola

4. kapitola

Smartfón zavibroval na nočnom stolíku a chalana, ktorý sa pred chvíľou uložil na spánok, nepríjemný zvuk zobudil. Nespokojne zamrmlal, otočil sa na druhý bok smerom k mobilu a vzal si ho do ruky. Našťastie, jas obrazovky mal konečne automaticky nastavený na najnižší, takže jeho modré oči neutrpeli až taký silný šok, ako zvykli kedysi. Na uzamknutej obrazovke si našiel neprečítanú správu od matky.

Nebola jeho biologická mama, tú, ktorá ho priviedla na svet, nikdy nevidel. Starší pár si ho adoptoval po niekoľkých rokoch čakania na bábätko, ktoré by mohlo byť spokojne zverené do ich rúk. Po Nicholasových pravých rodičoch nebola ani stopa, a tak sa chlapec ani nesnažil ich vypátrať. Občas ho spomienka na celú situáciu zamrzela, ale už dávno to prestal riešiť. Lenže posmešky v škole a šikana na ňom nechali výrazné známky. Všetok ten nátlak a škaredé myšlienky mu len zanechali lieky položené na nočnom stolíku.

Hnevala sa. Jeho mama sa hnevala, ani sa nemohol čudovať, keďže neprišiel na rande, ktoré mu vybavila. Nemal silu jej vysvetliť situáciu, rozhodol sa, že jej zavolá až ráno, cestou do práce. Telefonát počká, dôležitý bol jeho spánok. Vopred vedel, že nebude dokonalý, no snaha sa vždy cenila v jeho živote. Mal by som zájsť k doktorovi, vravel si vždy, keď si uvedomil vážnosť spánkového deficitu. Trochu sa bál, aj keď vlastne nemal čoho.

Krátko pred šiestou hodinou ráno sa Rebeka zobudila na hluk ozývajúci sa z poschodia nad ňou. Naozaj nechápala, ako môžu mať jej susedia ráno takú energiu, ktorú musia vynaložiť, aby ich bolo tak počuť. Ale človek na rannú hádku a krik nepotrebuje nič iné, len fakt zlú náladu alebo povahu. Beka bola zástancom riešiť veci pokojne, s chladnou hlavou bez žiadnych urážok, snažila sa predsa viesť pokojný a harmonický život. Nie len kvôli jej blízkym, ale hlavne kvôli sebe. A vlastne, čo sa dialo u jej susedov u nich aj ostáva a dievčina s tým našťastie nemala nič spoločné.

Zaspať sa jej už nepodarilo, a tak svoju rannú rutinu vykonala o dosť skôr, než bola zvyknutá. Ale aby sa mohla prezliecť, musela počkať na Eda. Za ten čas si zapla notebook, na ktorom si pozrela zopár videí, prečítala správy a prešla nástenku Facebooku. Nebola veľkým fanúšikom sociálnych sieti, ale využívala ich len na kontakt s Emmou alebo niekým iným. Jej profil obsahoval dve fotografie, a to jej úplne stačilo, nepotrebovala nikomu, kto by o ňu nestál, ukazovať svoj život.

Jej najlepšia kamarátka bola v tomto iná, často sa niečím chválila na svojom profile. Najmä teraz, keď sa čas jej svadby blížil. Fotila prípravy, tešila sa z pozvánok, no v skutočnosti nikomu nepriznala svoj stres a obavy. Čím viac ju to zapĺňalo a nevedela, ako z toho utiecť. Dokázala sa len tváriť, že je všetko v poriadku.

Život po presťahovaní do Francúzska sa jej zmenil na nepoznanie. Z neskúsenej dievčiny sa naraz musela stať silná žena, aby si dokázala zabezpečiť dobrú prítomnosť a najmä budúcnosť. Nebolo ľahké zvyknúť si na inú krajinu, jazyk, mentalitu, ale Paríž bol vždy jej snom. Nechcela, aby sa premenil na katastrofu, ak by sa nesnažila. Tvrdo na sebe pracovala, až časom našla lásku svojho života a hlavne samu seba.

Ryšavec vyobjímal Rebeku tak, ako nikdy predtým. Jeho nespokojnosť a nervozita bola zjavná. Dievčina do neho nechcela okamžite zabŕdať, ale keď si vychutnávali rannú kávu, musela mu na jeho správanie niečo povedať.

„Napísal som jej," priznal sa.

Vedela to. Poznala ho až príliš dobre, kvôli ničomu inému by sa takto nesprával. Avšak, nevedela, ako mu pomôcť, predsa len, aj Emma bola jej najlepšia kamarátka a nemohla nič vymyslieť. Radila mu, aby sa cez všetko preniesol, ale on neposlúchal, vždy bol tvrdohlavý. No nemohla riešiť niečo, čo nedávalo zmysel.

„Prosím ťa, nechaj ju tak. Začni žiť aj ty svoj život," dohovárala mu, kým on smutné hľadel na dno šálky.

Vedel, že má jeho najlepšia kamarátka pravdu, ale jej sa niečo také vravelo ľahko, nevedela, aké je byť v jeho situácii. Vždy sa snažila byť empatická a pomáhať ako len vedela, no tentokrát ničím nepomohla, ba dokonca sa Ed bál, že všetko len skazí a bude mu čím viac, tým horšie. Nemohol jej to zazlievať, mohol si za túto situáciu sám, ale jediné, čo by mu momentálne pomohlo, bolo opiť sa. A každý ďalší deň, počas ktorého by čo i len na chvíľočku pomyslel na jeho lásku, Emmu.

Pracovný deň bol taký, ako vždy. Beku naozaj vytváranie, lakovanie a ozdobovanie nechtov bavilo, ale občas si aj spomenula na svoju predchádzajúcu vášeň, hudbu. Predtým, ako skončila odkázaná na vozíku sa tomuto smeru uberala, mala v zásobe niekoľko vlastných pesničiek. Tie zvykla spievať na každoročnom vystúpení v Manhattanskom Central Parku. Organizovaný bol istou firmou predávajúca hudobné nástroje, ktorá takto oslavovala každý jeden rok od vzniku. Zhodou náhod, presný dátum spadal na Bekine narodeniny, ale pre prispôsobenie sa okoliu, vždy sa podujatie konalo v sobotu večer, čo bolo deň vopred. Po všetkých tých trápeniach, po prekonávaní sa usúdila, že sa na vystúpenia bude chodiť len pozerať, čo jej matku strašne ničilo.

Počas obednej prestávky sa konečne mohli porozprávať, pričom si nerušene vychutnávali, ako vždy, donáškový obed z neďalekej reštaurácie. Mama síce začala rozprávať o včerajšku, že ju nepodarené rande veľmi mrzí, no ani z ďaleka nevedela všetko, čo sa v ten večer stalo. Plavovlasé dievča zacítilo obrovský kŕč v hrdle už len keď si na to spomenula. Zľakla sa, ako bude znieť, keď začne rozprávať. Chcela na všetko zabudnúť, ale jej mama si zaslúžila vedieť, čo sa jej prihodilo. Samozrejme, Nicholasa zamlčala, tak z neho mohol byť neznámy záchranca, ako si aj sama priala.

Po zimomriavkach pri myšlienke na chlapa, ktorý jej takmer ublížil, nasledovalo zvláštne hrejivé teplo a spokojnosť, keď si vybavila Nichov úsmev. Pristihla sa pri predstave, ako ho stretáva znova, no následne len zaskočene pozrela na mamu, potriasla hlavou a pokračovala v rozprávaní.

„Bože dobrý!" vyšlo z Katherine, akoby sa jej pred očami zrútil celý svet a do očí sa jej vtisli pálivé slzy.

„Hej," hlesla Beka, pričom je zármutok okamžite odpadol, obrátila sa na mamu a začala ju utešovať, „naozaj to nič nie je, vidíš, som v poriadku."

Nemohla povedať, že by dcérine upokojovanie pomohlo, práve naopak. Zároveň bola nahnevaná sama na seba, že ju nechala bez dozoru na ulici napospas nebezpečným ľuďom. Nevedela sa zmieriť s faktom, že jej malá Beka je už dávno dospelá. Vozíček z nej robil automaticky dieťa, čo dievčinu niekedy prinášalo do šialenstva. Na túto tému by sa mohli rozprávať celé hodiny, či hádať sa, ale nikdy by neprišli ku kompromisu.

Po niekoľkých dňoch sa situácia upokojila, aj keď v Rebeke ostali hlboké pocity a spomienky, prestala ich tak intenzívne riešiť. Vrátila sa do svojich bežných koľají, ktoré ani myšlienky na Nicholasa nijako nevykoľajili. No predsa rástlo niečo, čo ju začalo trápiť. Tým bol Ed, ničiaci svoj vlastný vnútorný svet, odkedy prišla oficiálna pozvánka na Emminu a Jaquesovu svadbu.

Jeho najlepšia kamarátka ho už vopred varovala, aby svoje činy zvážil a prestal do toho rýpať. Emma bola neskutočne nahnevaná, čo jej spôsobilo ďalšie stresy počas pripravovania hostiny a obradu. Niečo také ozaj nebolo v jej situácii nutné, ale Ed bol nesmierne tvrdohlavý a v kútiku duše veril, že sa Emmina cesta k šťastnému manželstvu s Jaquesom pomaly ale isto rozpadne. 

Túto kapitolu sa vám chytám sem hodiť už nejakú tú chvíľu, nakoľko už píšem šiestu. :D Ale trebalo pozrieť chyby, no nemala som náladu na nič, popravde.

Snáď sa vám časť páčila a hodíte mi nejaký pekný komentár a hviezdičku. <3

S láskou, Sivany <3