Pieseň pre lásku

2. kapitola

2. kapitola

Nicholas mal jedno obrovské šťastie, a to, že jeho šéfka bola rodinná známa a mala ho naozaj rada, inak by ho už dávno vyhodila. Veľmi často chodil do práce neskoro a keď aj prišiel na čas, boli to dni, kedy zabudol, že má voľno. Pravidelne bol nesvoj, nemal náladu, no postarať sa o zvieratá skutočne vedel. Hannah vždy vravela, že má obrovský dar, nakoľko dokázal súcitiť s každým stvorením, ktoré sa k nemu dostalo a okamžite v jeho blízkosti bolo pokojné a uvoľnené. On si však stále neveril a mal pocit, že jedného dňa mu ani zvieratá nepomôžu, aby zmenil aspoň trochu spôsob života. Čakal tak trochu na zázrak, čo nebolo až takým rozumným riešením. Mohol sa aspoň snažiť, ale on nechcel.

Dievča na vozíku bolo pravým opakom mladého skoroveterinára. Jemu chýbala odvaha, odhodlanie a viera v seba a ona všetko mala priam na rozdávanie. Na rozdiel od Nicha, Rebeka bola vyrovnaná so situáciou vo svojom živote a neodpustila by si, kebyže sa utápa v minulosti. Odmalička brala život taký, aký jej bol nadelený, bol predsa najväčší dar, aký mohla dostať. To však neznamenalo, že by nikdy neplakala kvôli tomu, že je na vozíku, občas sa necítila pekná alebo sa trápila, že je nezadaná. Ale niečo také bolo veľmi zriedkavé, no hlavne aj ľudské, cítiť sa niekedy na dne. Nemala predsa srdce zo železa.

Spoločne so svojim ryšavým najlepším kamarátom prichystala jednoduché raňajky a následne po zjedení bol čas na jej klasickú rannú hygienu. Kúpeľňa nebola veľmi prispôsobená, dokázala si však poradiť a mala vymyslený vlastný systém. Namiesto umývadla, ktoré pre ňu bolo veľmi vysoko, používala vaňu, aby si mohla umyť ruky, tvár a zuby. Pri ostatných činnostiach potrebovala trochu pomôcť a Ed tu bol práve preto. Napríklad, nebolo pre ňu jednoduché obliecť sa, ale v spálni, do ktorej sa neskôr presunula, vrchný diel zvládla, ostatok už pochopiteľne nie.

Jej jednoduchý outfit odrážal jej minimalistickú dušičku. Stačil jej už len jemný make-up a bola pripravená vyraziť do práce, kde ju už čakala prvá zákazníčka. Tú okamžite vzala za stôl a mohla sa pustiť do nenáročnej francúzskej manikúry s gélovými lakmi. Neskôr sa však musela vyhrať s farbami a spoliehať sa na vlastnú kreativitu a skúsenosti. Tmavofialový podklad so striebornými čiarami vytvárajúce efekt bleskov na tmavej pokožke vynikol prekrásne.

Beka svoju prácu milovala, bola pre ňu relaxom, každý deň bol pre ňou novou výzvou, ktorú vždy prijala. Odmalička rada kreslila a maľovala, nechty boli pre ňu ako nejaké malinké plátna. Vravievala, že každá žena si zaslúži nádherné a zdravé nechty, aby zažiarila. A nikto ani nepotreboval gélové, umelé alebo akrylové nechty. Stačila správna starostlivosť a odhodlanie byť krásnou aj navonok. Kedysi sa však nechcela živiť v nechtovom štúdiu jej matky, ale hudbou. Odkedy skončila na vozíku, prestala si v tom veriť. Zaujímala by niekoho speváčka, ktorá sa nedokáže postaviť? Postupne si túto otázku prestala klásť a unášala sa prúdom obyčajného života.

„Aké máš plány, keď skončíš?" vyzvedala mama, keď si na začiatku obedovej pauzy prisadla k svojej dcére aj s dvomi krabičkami donáškového jedla.

Rebeka si upratovala stôl a len sa usmiala. Odložila posledné laky na miesto a dvihla zrak. Otázka jej mamy ju veľmi prekvapila, dobre vedela, že nie je typ dievčaťa, ktoré by každý deň malo potrebu niečo si plánovať. New York bol obrovský a s Edom mohli ísť kdekoľvek, ale ona si najradšej užívala svoju bežnú rutinu. Návšteva parku, kaviarne a svätý pokoj v jej byte.

„Poznáš ma, deň strávim tak, ako vždy," odpovedala a prisunula k sebe jednu z krabičiek spolu s príborom.

„Takže nič špeciálne?"

„Mhmm," odpovedala, keď si vložila sústo cestovín do úst, „prečo sa vlastne pýtaš?"

„Len tak," zaklamala a snažila sa to zakryť tým, že sa taktiež pustila do jedla.

Beka ju pozorne sledovala. Každý jeden detail na jej, už trochu staršej, tvári, gestá a hlavne jej zelené oči prezradili, že tu niečo nie je v poriadku. Vždy, keď mama, alebo teda Katherine, niečo tajila, snažila sa to prekryť, ale robila to príliš okato, až ju jej dcéra vždy dokázala odhaliť. Mali naozaj krásny vzťah, na rozdiel od Bekinej sestry, Mii. Tá nikdy nedokázala prejaviť lásku, maximálne sama s sebe. A preto sa so svojou rodinou málokedy vídala, nové topánky, kabelka či chlap boli pre ňou väčšou prioritou.

„Mami, ja viem, že mi klameš," prekrútila očami blondínka a povzdychla si, „tak o čo ide?"

Katherine si podoprela hlavu. Dúfala, že sa tejto situácii vyhne, no mala počítať s tým, že jej dcéra nie je hlúpa a pozná ju. Pozrela sa na ňu a v tej chvíli jej celá situácia prišla extrémne trápna. Ani vysvetľovanie nebolo o nič lepšie, najmä, keď sa dievča na vozíku začalo takmer dusiť pri zistení, že má dohodnuté rande na slepo.

„Vravela som ti, nepotrebujem žiadne tvoje dohadzovanie," hnevala sa Beka.

„Nie je to moje dohadzovanie, je to syn kamarátky mojej známej," vysvetľovala jej situáciu, „vraj je milý chalan."

Rebeka si chytila hlavu do dlaní. Neverila vlastným ušiam. Toto bol tretí pokus, aby si niekoho našla a vždy dopadol zle, pretože zoznamovať sa s niekým cez tri osoby sa rovná jeden obrovský problém. Mala dosť toľkého strápňovania, ale uvedomovala si, že jej mama nechce zle, práve naopak. Koniec koncov, aspoň má o čom večer rozprávať Emme cez videočet, aspoň svojej najlepšej kamarátke zlepší náladu.

Bolo takmer pol šiestej, Nicholas mal pol hodinu času aby sa stihol pobaliť, ako tak upraviť a vyraziť na najväčšiu skúšku jeho žalúdka. Vedel, že od nervozity na tom naozaj nebude dobre, dokonca bol presvedčený o tom, že sa nejako strápni. Napríklad zvracaním do prvého koša, na ktorý v centre mesta narazí. Navyše, bol nevyspatý, pretože mal v obľube po nociach prechádzať pracovné dokumenty. Aj dnes ho na stole čakalo množstvo papierov, ale pre tentokrát sa rozhodol ignorovať pracovné povinnosti. Karty zvieracích pacientov a objednávanie liekov počká, pokojne si vravel, keď sa na tú hromadu farebných zakladačov pozrel. Teda, dúfal v to, túto noc sa chystal prespať celú. Alebo aspoň štyri hodiny, čo by bol skoro jeho rekord.

Preklínal sa. Naozaj niečo také urobil. Skutočne vystúpil zo svojej komfortnej zóny, porazil svoje úzkosti a šoféroval auto priamo za dievčaťom. Keďže opäť meškal, Rebeka mala dávno po pracovnej dobe, ale mama ju presvedčila počkať nejakú tú chvíľu. Z tej sa stala trištvrte hodina a Beka plná neidentifikovateľných emócii vzdala útrpné čakanie. Vyšla na ulicu a zavolala Edovi.

„Za pätnásť minút som tam," povedal pokojným hlasom.

Dievčina sa rozhodla ísť za ten čas do obchodu, na konci ulici stál jej obľúbený obchod s oblečením. Potlačila teda rukami kovové rúčky pripevnené okolo kolies, aby sa dokázala pohnúť vpred. Netrvalo dlho a zistila, že si návštevu obchodu mala dvakrát premyslieť. New York bol vždy plný rôznymi ľuďmi. Ale čoho sa obával každý, boli opití bezdomovci, ktorí dokázali byť naozaj nebezpeční.

„Kto sa ku mne priblíži, dorežem ho," vyhrážal sa muž nízkej postavy.

Beka chvíľu nechápala, čo sa deje, ale až keď sa dostala dopredu kruhu, ktorý bol vytvorený okolo chlapa v roztrhanom oblečení, dlhou bradou a nestabilnými pohybmi, pochopila. Chcela odísť, ale keďže si ju ten dôvod prečo chce opustiť aktuálne miesto našiel sám, rozbehol sa k nej a priložil jej nožík ku krku. Jej tep sa zrýchlil, z alkoholového dychu chlapa ju v momente naplo na vracanie a v očiach už videla, že toto nedopadne dobre.

„Dosť!" ulicou sa ozval hlas a spomedzi ľudí vybehol svetlovlasý mladík. 

Prinášam ďalšiu kapitolu. :) Úprimne, dej v nej som nechcela až takto hrotiť a dávať to do druhej kapitoly, ale keďže sa od toho odráža celá situácia a celkový dej príbehu, nič sa nedalo iné robiť. :D Tak dúfam sa nepohneváte. V každom prípade, asi už trošku spoilerujem, tak by som ten svoj rant mala ukončiť. :DD

Potešíte ma hviezdička a komentár. :*

S láskou, Sivany <3