Ghost of you [2]

17. All Your Nightmares Can Come True

Zozačiatku som slovám doktora nerozumela, alebo som si minimálne neuvedomila ich význam. Bohužial, nasledujúce dva dni strávené v kŕčoch, bolesti, striedaní extrémnej triašky od zimy a kropajov potu od tepla, mi ho ukázali.
Svoj žalúdok som sa po niekoľko krát pokúšala vyprázdniť, no už vo mne nebolo nič čo by mohlo ísť von.
V hrdle som mala úplne sucho, jedlo som nevidela ani nepamätám a tak som len cítila ako mi zviera svaly v tele. Nezostávalo mi nič iné ako sa zúfalo skrúcať na zemi, pretože jej studený kamenný povrch mi práve dodával to čo moja rozhorúčená pokožka potrebovala.

Okienko na spodnej časti dverí sa otvorilo a po zemi sa zošuchla plechová tácka.
Následne niekto niekoľko krát zabúchal na dvere a s nepresnou výslovnosťou zakričal "Pol hodiny!"

Hlavu som unavene odlepila od zeme a zrak zaostrila na tácku predomnou. Na nej bol zachytaný pohár s vodou o ktorej som mala isté pochybnosti, a tanier s niečim čo pripomínalo chleba.

Čo to malo znamenať, ten časový limit? Bol to čas za ktorý som to mala do seba dostať? Toľko mi bude trvať sa len doplaziť k tácke.
Svaly som mala úplne ochabnuté, nemám ani tušenia ako dlho som ležala na zemi bez pohybu. Od posledného záchvatu už museli ubehnúť hodiny.

Strnulo som ruku zaprela dlaňou o studenú zem, v snahe podoprieť sa. Za ňou nasledovala aj druhá, ktorá ma však stále bolela, pretože miesto kde mi podali sérum bolo stále citlivé. Dala by som ruku do ohňa za to že mi tam praskla žila alebo niečo podobné.

Po dobu niekoľkých minút som sa presúvala ku dverám, kde sa mi podarilo dvihnúť do polosedu a oprieť sa o stenu.
Ťažko som dýchala a privrela oči, od toho ako sa mi točila hlava. Toto bol môj koniec, rozhodne.

Pravou rukou som sa načiahla pre odporne vyzerajúci pohár. Skrehnuté prsty sa dotkli skla a pokúsila som sa ruku pritiahnuť späť k sebe.
Hneď som svoj pokus zavrhla a hlavu opäť oprela o stenu. So zavretými očami som zhlboka dýchala. Stále mi bolo nevoľno, nemala som žiadnu silu a mala som pocit že mi o chvíľu exploduje mozog.

Opäť som prsty omotala okolo poháru a zovrela ho, tentokrát pevnejšie. Trasúcou rukou som ho tentokrát dvihla a čo najrýchlejšie ho presunula k perám, skôr ako som z neho vyliala všetku vodu.
Keď sa moje suché ústa stretli opäť s vodou, cítila som ako sa mi v očiach hromadia slzy.

Po dopití som pohár bez rozmýšlania pustila na zem, kde sa roztrieštil na malinké kúsky.
Prudko som dýchala a z očí mi tiekli slzy. Zopár krát som pomedzi vzlykmi zalapala po dychu.
Nadvihla som očné viečka a pozrela smerom na kus chleba. Opäť som sa odhodlávala k nemu natiahnuť ruku, keď sa dvere prudko otvorili a odsotili tak tácku ďaleko odomňa.

V miestnosti sa objavili dvaja agenti, samozrejme so zbraňami v rukách. Ich pohľady skončili na mne, keď jeden z nich niečo naštvane zavrčal. Nerozumela som mu ani slovo, no dedukcia mi hovorila že chcel aby som sa postavila.
To však v mojom stave ani náhodou nehrozilo. Bez slova som od neho pohľad odvrátila a hlavu zvesila. S tvárou k zemi som čakala na svoj rozsudok, nech mal byť akýkoľvek. Nemala som silu sa ďalej vzpierať.

Ruské slová sa ozvali opäť a stretli sa s rovnakou odozvou, teda žiadnou.
Druhý z agentov tiež niečo zavrčal, tentokrát ku svojmu kolegovi. Nech to bolo čokoľvek, hneď na to sa obaja zohli ku mne a vytiahli ma na nohy.
Bolo to celé komické a asi by som sa zasmiala, keby som nebola tak mimo.
Obaja ma držali za paže a vliekli chodbou, nikto nevie kam. Špičky topánok sa mi šúchali o kamennú dlážku, kedže obaja agenti boli značne vyšší ako ja.

Prišli sme ku otvoreným dverám, ktoré vyzerali opäť celkom obyčajne. Neboli nijak vystužené, ani prispôsobené ako na udržanie nejakej beštie.

Potom ako som však uvidela čo dominovalo v strede miestnosti, dokonca aj moje ochabnuté telo sa vzoprelo. Toto miesto som dobre poznala, aj keď iba z letmého rozprávania.

"Nie.." môj hlas znel bezmocne. To jediné slovo ma stálo kopec námahy, no aj tak vystihovalo všetko čo som mala na mysli.
Špičky topánok sa mi škreli o podlahu a v zovretí agentov sa moje telo rozkývalo.
Nemala som šancu, no aj to minimum čo som dokázala, som sústredila na protest.

Kreslo s obrovskými kovovými ramenami trónilo uprostred miestnosti, akoby nezničilo už niekoľko životov. Akoby nebolo nástrojom skazy, ktorý kradne spomienky a robí z ľudí bezcitných vrahov, nástroje Hydry.

Od písacieho stolu sa otočil Volkov, spolu s doktorom.
"Tak tu ju máme." Oči muža v čiernom saku sa rozžiarili keď prechádzal ku mne.
Zovretie oboch agentov spevnelo, akoby sa báli že pri kontakte s ním nazbieram viac sily a nejakým spôsobom sa vytrhnem.

"Naša drahá slečna Stark. Preživšia." Zatiahol keď jeho tvár bola len zopár centimetrov od tej mojej.
Jediné na čo som sa zmohla, bol jeden znechutený opovrhujúci pohľad. Aj ten však bol iba maskou pre obrovský strach, ktorý som mala.

"Pripútajte ju." Prudko odomňa odstúpil a s kamennou tvárou sa vrátil späť k doktorovi. Ten sa načiahol k stolu a podal mu jednu zo zložiek.

Mňa zatiaľ agenti odvliekli ku spomínanému kreslu, za môjho nevydareného protestu o ktorý som sa v zúfalstve snažila.
Počula som o ňom od Steva či od Buckyho, ktorého dodnes strašilo v nočných morách.

Po lícach mi tiekli vodopády sĺz a medzi tým som drmolila zúfalé prosby o zľutovanie, ktoré však boli úplne odignorované. Neviem či pre bezcitnosť, moju nezrozumiteľnosť alebo fakt že pravdepodobne nerozumeli anglicky.

Ruky aj nohy som mala v železných okovách, ktoré sa mali postarať o to aby som ani náhodou nemala šancu utiecť. Boli dostatočne pevné, o tom som bola presvečená.

"Projekt 'Firefly' môže začať." Volkov prešiel na niekoľko krokov odomňa. Posledný krát som pohľad zťažka otočila naňho, čo mi však nebolo na nič platné.
"Spustite to, doktor." Zavelil a chlap v bielom plášti poslúchol.

Kovové ramená sa začali s rachotom pohybovať smerom ku mne.
Jediné čo som vnímala bola smrteľná panika. Chcela som odtiaľto vypadnúť, a to hneď!
Bohužial, kov okolo mojich končatín mi v tom zabraňoval.

Obe ramená už boli iba kúsok od mojej hlavy, tak blízko že som zreteľne počula praskanie elektriny.
Prudko dýchajúc som tuho zavrela oči, čakajúc najhoršie.

Nič čo by som si však dokázala predstaviť sa nemohlo ani zďaleka rovnať realite.
Keď sa obe ramená zastavili, jedno mi prekrývalo skoro pol tváre, to som zreteľne cítila. Sekundu bolo ticho. Chlad kovu na mojej tvári mi naháňal husiu kožu, pretože som vedela čo príde.

Miestnosťou sa ozval môj ohlušujúci výkrik o ktorom som ani netušila, že by som ho bola schopná.
Do mozgu mi vystrelila bodavá bolesť, ktorá sa každou sekundou stávala intenzívnejšou.
Keď to už vyzeralo že ustáva, opäť sa vygradovala.
Z hlavy mi vystrelovala do každej bunky v tele a otupovala všetky zmysly. O chvíľu už som si necítila končatiny. Nebolo nič viac ako bolesť a návaly energie ktoré mi otriasali kostrou.

Bolo viac ako očividné že čoskoro stratím vedomie, ak sa pošťastí tak nadobro. Pľúca mi zlyhávali, pretože pri každom výkriku som sa nestíhala nadýchnuť a v hrdle som cítila nepochybne krv.

"Prekrati eto!" [Zastavte to!]
Zreval zrazu mužský hlas, ktorý prebil aj môj krik.
Návaly energie o chvíľu prestali, no mne sa to zdalo ako večnosť. Skôr ako sa však stihlo čokoľvek stať, moje viečka klesli od vyčerpania a mňa pohltila sladká temnota.