携帯恋人 | Mobile Lover

I.

Unavená som prišla domov a zhodila všetky svoje veci na zem. Otrávená som kopla do svojej tašky, rozhodená tým, čo sa za posledných pár hodín udialo. Svet je proste postavený na hlavu.
S kamarátkami zo strednej sme mali stretnutie, ktoré sme plánovali už posledné dva mesiace. Tešila som sa, že sa porozprávame a povieme si, ako sa máme – pevne som verila v to, že aj moje kamarátky to vidia rovnako. Ku nejakému hlbšiemu kontaktu alebo konverzácii však nedošlo. Obidve mali tváre nalepené na obrazovkách svojich telefónov a usmievali sa ako hlúpe na virtuálneho chlapca z obrazovky, ktorý na nich mával a hovoril im nechutne presladené a generické frázy.
Za veľmi krátku dobu náš svet ovládla aplikácia. Celá jej idea bola, „Váš ideálny partner nie je skutočný, ale ani nemusí“. V skratke? Aplikácia pre osamelých lúzrov.
Nahradila randenie a vlastne všetok kontakt medzi ľuďmi. Dlhoročné páry sa začali rozchádzať a rozvádzať, a to všetko len kvôli 300 megabajtom v telefóne. Mala som pocit, že to je pliaga, priam vírus, a robila som všetko preto, aby som sa tomu vyhla.
Vošla som do spálne, kde na svojej posteli ležala moja spolubývajúca Tess. Usmievala sa do telefónu. Ten úsmev som už poznala, tváril sa tak každý hlúpo zamilovaný človek, čiže doslovne každý. Ľudia bez virtuálneho milenca boli menšinový.
„Už aj ty?“ spýtala som sa jej, skôr rečnícky, než za cieľom získať nejaké informácie. Tess odlepila oči od mobilu a pozrela na mňa. Chvíľu na to otočila telefón ku mne. Z neho na mňa pozeral tmavovlasý chlapec, ofina a všetko ulízané dozadu. Mal veľké tmavé oči. Tá aplikácia celkom dobre uhádla, akých chlapcov Tess preferuje, ale vysvetlila som si to ako šťastnú náhodu.
„Toto je Yamada-"
„Je nízky,“ rýchlo som ju zrušila, skôr ako mi ho mohla predstaviť. Tess iba zdvihla obočie, znova sa uložila na posteľ a pozrela znovu na svojho digitálneho priateľa.
„Vieš, keby to skúsiš aj ty, tak možno by si už nebola taká mrzutá. Tebe len vadí, že zrazu sme všetci šťastní a ty nie,“ oznámila a tým ukončila našu konverzáciu.

⭐⭐⭐⭐⭐

Zvedavosť mi nedávala spať. Pozrela som sa na druhú stranu izby, na Tess, ktorá spala s telefónom hneď pri tvári, aby nezmeškala ani jedno upozornenie, ktoré jej tá protivná Japonská aplikácia pošle. Chvíľu som ju pozorovala, a potom som sa natiahla pod vankúš pre svoj telefón. Rýchlo som vyhľadala "Keitai Koibito" a bez váhania som stlačila "Install". Sledovala som lištu, ktorá ukazovala, ako ďaleko s inštaláciou som. Keď došla ku koncu a tlačítko "Install" sa zmenilo na "Open", prestala som dýchať. Ešte raz som sa pozrela na svoju spiacu spolubývajúcu.
Prstom som prešla na "open". Obrazovka stmavla.
"For best experience, use sound and headphones."
Prevrátila som očami. Z poličky nad posteľou som zhrabla sluchátka a rýchlo ich zapojila.
Obrazovka zružovela a vypýtala si povolenia k veciam, ako je môj fotoaparát a lokácia. Samozrejme, všetko som potvrdila bez toho, aby som sa dvakrát zamyslela. Aplikácie a webové stránky to v dnešnej dobe robili už bežne a neprišlo mi to zvláštne.
"Je čas vybrať Vášho ideálneho partnera ✨" oznámila veľkým a farebným textom aplikácia. V pozadí hrala nejaká hracia skrinka, ktorá s celou presladenou estetickou ladila. Nechápala som, prečo tak veľa mužov používa túto veľmi ženskú aplikáciu.
Následne sa ma aplikácia začala pýtať otázky. Preferovaná výška, farba vlasov, oči, typ osobnosti. To všetko boli celkom bežné otázky. Potom prišli otázky typu, "Ktoré tri veci by si mal váš partner zobrať na opustený ostrov?" alebo "Životné motto vášho partnera", či už viac invazívne "Najväčší trapas, ktorý sa vášmu partnerovi kedy stal".
Tieto posledné otázky nemali už odpovede vo forme možností či sliderov, ale skôr sa odpovedalo v políčku, kde som vložila svoj vlastný text. Prišlo mi zvláštne, ako to niečomu pomôže, a zároveň fascinujúce, ak by to tej umelej inteligencií naozaj tieto informácie dokázalo predať.

"Nezabúdajte, že Vaša spriaznená duša sa zrodila iba pre Vás."
Oznámila mi aplikácia a obrazovka znovu stmavla. Čakala som. Netrpezlivo som pozerala na tú čiernu obrazovku, ktorú som držala pred svojou tvárou. Pokazila som to. Aplikácia crashla, sama sa vypla a nešla už otvoriť. Telefón som hodila zas pod vankúš a tvár som zaborila do vankúša.
Ja som vedela, že mám radšej spať.
Bola som pripravená si vytiahnuť z uší sluchátka, keď som zrazu počula niekoho hlas.
"Vždy som ťa chcel spoznať, Setsu."
Zamrzla som. Prehovorila tá aplikácia? Keď som sa vrátila k zmyslom, chytila som vankúš a pozrela sa na svoj telefón. Aplikácia sa sama spustila. Nechápavo som sa pozerala na svoj mobil a svojho.... "Ideálneho partnera".
Bol úplný opak toho, čo som tam zadala. Povedala som, že môj typ sú muži s blond vlasmi, no z obrazovky mobilu na mňa pozeral brunet. Nebol vôbec ideálny. Nos mal trochu priveľký (Ale to aj Yamada od Tess, že by nejaký bug?), úsmev tiež prihlúply, s miernym predkusom.
"Hm? Haló?" ozval sa znovu a v dolnom rohu obrazovky zablikala ikonka mikrofónu.
Opatrne som vstala a presunula sa do obývačky, aby som nezobudila Tess. Sadla som si na gauč a chvíľu čakala.
"Je všetko v poriadku?" Spýtal sa môj virtuálny milenec.
"Áno, áno, prepáč. Všetko je v poriadku," odpovedala som mu a on sa spokojne usmial.
"Tak to som rád, už som sa o teba začínal báť," priznal.
"Úprimne, nie si vôbec to, čo som chcela," povedala som mu úprimne a on sa na mňa prekvapene pozeral. Teda, neviem, či to bolo prekvapenie. Možno som ho tým ranila. Môže mať vôbec umelá inteligencia city?

⭐⭐⭐⭐⭐

Ani som sa nenazdala a bolo ráno. Celú noc som strávila s neexistujúcim človekom. Určite by sme sa bavili aj celé ráno, avšak museli sme to ukončiť.
Zvláštne však bolo to, že sa so mnou rozlúčil on. Myslela som si, že to je niečo, o čom môžem rozhodnúť ja.
"Porozprávame sa neskôr, už musím do práce," povedal mi Ryusei na rozlúčku. Práca. Pravdepodobne to povedal preto, aby sa zdal byť reálnejším, pre ilúziu. Už ho však nebolo. Otvorila som svoju aplikáciu a nebol tam. Bolo tam prázdno.
Mykla som plecami. Bolo to jedno. Bola to len aplikácia.
Keď Tess vstala a prišla do obývačky zjesť svoje raňajky, venovala mi dlhý pohľad, ale nič nepovedala.
Zhrešila som.
Rýchlo som sa dala na poriadok, len aby som mohla ujsť do školy, a tým pádom Tess nič nemusela vysvetľovať a ani sa obhajovať.
Ako som utekala ulicou, klučkovala medzi zombies s tvárami pred telefónmi, z môjho telefónu sa ozval zvuk rolničky. Upozornenie.
Rýchlo som siahla do telefónu, otvorila aplikáciu a môj Ryusei tam znovu stál, pripravený so mnou hovoriť. Teda, môj Ryusei. Iba Ryusei... Nie je môj, a ani nikoho, veď predsa nie je nič-
"Chýbala si mi, Setsu. Nevydržal som to, musel som sa ti čo najrýchlejšie ozvať," povedal a ja som uprene kukala na neho, pričom moje nohy pokračovali v ceste na univerzitu.
"Vieš čo, možno aj ty mne-" snažila som sa o odpoveď, keď som zrazu narazila, a môj mobil aj s Ryuseiom vyleteli z mojej ruky a dopadli priamo na zem. Ako som sa poň zohla, aj človek oproti mne usúdil, že by bolo slušné, keby mi ho podá. Narazili sme do seba druhý krát, tento krát hlavami.
"Idiot!" vyštekla som podráždene a pozrela sa na toho blbca, ktorý sa nepozerá na cestu.

"Preboha."