In his arms //OPRAVA//

Part: 6 (Bella)

„Myslel som si, že máš viac rozumu." Zrazu sa za mnou ozve jeho prenikavý hrubý hlas a ja pod náporom strachu omylom na zem pustím môj telefón. „Mala by si niečo vedieť. Ak niečo naozaj neznášam, sú to klamstvá srdiečko."

Nahlas si povzdychnem, ale nevyjadrujem sa k tomu radšej. Telefón mám určite rozbitý, ale to je teraz to posledné, čo ma trápi.

„Asi ti nie tak celkom rozumiem. V čom som ťa oklamala?" snažím sa rozpamätať, ale nič. Nejde mi to.

„Včera večer, keď som Charliemu volal či si už doma, povedal mi áno. Ale srdiečko, ty si doma nebola." Zákerne sa usmieva. „Takže kde si bola?" a zase ten chlad v jeho hlase. Ak som doteraz tvrdila, že mám bledú pokožku, tak teraz je úplne biela. Ten chlap vo mne vyvoláva strach už len tým jeho chladným pohľadom.

„Bola som pozrieť svoju tetu a uja. Alebo to mám snáď zakázané?" Prehovorím ako keby sa nič nedialo. Snažím sa zachovať kľud a nedať najavo moju paniku a strach. Pretože verím, že on by to s radosťou využil proti mne. No pravda je však taká, že celá táto situácia ma desí. Desí ma pohľad do jeho oči. A bojím sa aj jeho reakcie, ktorá neprichádza.

„Sú veci, ktoré predo mnou tajiť nemôžeš. Pretože ťa za ne môžem kruto potrestať, srdiečko." Karhavo avšak stále s chladom v očiach na mňa pozerá.

„To mám akože vážne chápať tak, že mám zakázané ísť navštíviť aj svoju vlastnú rodinu?" nechápem.

„Máš zákaz chodiť do barov bezo mňa alebo bez ochranky. A navyše k tomu ešte bez môjho dovolenia. Ach srdiečko, kopeš si vlastný hrob. Nezabúdaj, že teraz už patríš do našej rodiny a tu fungujú celkom iné pravidlá ako u vás." argumentuje.

Otočí sa na odchod, ale mne to nedá. Musím niečo povedať. Avšak aj napriek tomu si uvedomuje, že má pravdu. Bolo to odo mňa nezodpovedné. Mala som sa ho aspoň opýtať, aj keď zbytočne pretože jeho odpoveď by určite nebola kladná. No aj napriek tomu si myslím, že to je moja vec.

„Keby si po večeroch stále neutekal preč aj by som sa s tebou porozprávala o pár veciach." Potichu prehovorím.

Zastane v pohybe. Niečo v jeho gestách ma zrazu usvedčuje v tom, že takúto moju reakciu nečakal. Nečakal, že ja si všimnem tieto jeho úteky. Musím mu ukázať, že aj ja mám svoju hrdosť, s ktorou nebude on zametať.

„Odkiaľ to vieš?"

„Všímam si. Otec ma od mala učil, že si mám pozorne všímať všetko okolo seba. Obzvlášť keď ide o môjho nepriateľa." Hrdo vystrčím bradu odhodlaná bojovať. „Nezabúdaj miláčik, že ak ma podvedieš mám právo ťa zabiť." Vysmejem ho.

„Ale to až po svadbe srdiečko. Do svadby si môžem robiť čo len chcem." Cmukne na mňa a opúšťa miestnosť. Nechávajúc ma uprostred izby zmätenú a šokovanú z jeho slov. Práve priznal, že ma podvádza alebo sa mi to len zdá?

„No moment." Vykríknem a rozbehnem sa za ním.

Zastihnem ho akurát na spodku chodov, kde zastane a otočí sa smerom hore, ku mne. Zazerá a je vidieť, že je nahnevaný. A ja musím uznať, že aj napriek tomu, že je na spodku jeho mohutná postava vyvoláva strach. Bože komu si ma to len dal otec?

„Čiže keby som si teraz niekoho našla, do svadby s ním môžem robiť čo len chcem?" nechápavo na neho pozerám.

„Nie. Pretože ja by som mohol zabiť teba a aj jeho. A myslím, že kvôli tvojmu hlúpemu úletu by bola škoda nevinnej osoby." Vysmieva sa mi.

„Ale veď ty si povedal, že-" nedokončím pretože ma preruší.

„Viem, čo som povedal. Teraz ma pozorne počúvaj. Môj dom, moje pravidlá, takže ak nechceš skončiť zamknutá v izbe bez jedla a vody tak čuš a staraj sa o seba. No pamätaj, že ak chceš prežiť, nepodvedieš ma. Verím, že taká hlúpa nie si aby si riskovala." Zasmeje sa, otočí sa až napokon opúšťa dom. A mňa tu znova necháva samú. Len s tým rozdielom, že teraz je deň a nie večer. Kam stále chodí?

Stále nahnevaná prejdem do obývačky, kde sa zvalím na gauč a zapnem si telku. Nemám čo robiť. Nemám dovolené chodiť ani von. Cítim sa ako vo väzení.

„Slečna dáte si niečo na obed?" dobehne tuším Ellis, slúžka.

„Nejaký ľahký šalát, ak by bolo možné." Poprosím ju.

No pravdou však ostáva, že na jedlo nemám ani chuť. Od kedy som v tomto väzení, poriadne som nejedla a je to na mne aj vidieť. Verím, že som schudla aspoň päť kíl. Ak nie aj viac.

„Pán Christian vám odkazuje, že sa máte okolo piatej začať pripravovať pretože o siedmej príde po vás. Idete na nejaký charitatívny večierok." Preruší ma ešte.

„Prosím? Ja o ničom neviem." Povzdychnem si.

V tomto dome sa všetko rieši bezo mňa. Akože ja som len nepodstatný člen alebo čo? A berú ma vôbec aspoň za toho nepodstatného člena?