In his arms //OPRAVA//

Part: 4 (Bella)

Nikdy by som nepovedala, že čas dokáže letieť až tak rýchlo. Len pred chvíľou som sľubovala svoju vernosť pred davom mafiánov mužovi, ktorého ani len nepoznám. No a dnes tu už máme deň D, deň zásnub.

„Pripravená?" Christianov chladný hlas ma vyrušil z obzerania sa v zrkadle. Ja si asi nikdy na ten jeho ton nezvyknem.

„Iste. Poďme na to." Povzbudivo som sa usmiala, viac menej pre seba, do zrkadla a následne sa otočila na odchod.

Tak ako to všetko začalo, tak to aj pokračuje. Buď sa nerozprávame alebo sa len hádame a kričíme po sebe. A za toto vďačím hneď niekoľkým udalostiam, ktoré nás za ten krátky čas postihli. Všetko to asi začalo tým útokom na ich rodinné sídlo. Christian príšerne zúril, pretože sa im nedarilo nájsť vinníka. Alebo aspoň to mi tvrdil. No a čo ja? Ja som s nervami v koncoch práve z neho. Povedzme si na rovinu, ktorá žena by nebola nervózna, keby má doma večne nahnevaného chlapa?

„Občas by si svoju nahnevanú tvár mohol vymeniť za niečo príjemnejšie. Nech sa na teba dá aj pozerať." Podpichla som ho, ako sme tak ruka v ruke kráčali po schodoch.

On po mne hodil len naštvaný pohľad, ale nevyjadroval sa. Isto by zas povedal niečo, čo by neskôr ľutoval a to sa v dnešný deň naozaj nehodilo.

Všetky oči boli zrazu na nás a ja som sa začínala cítiť mierne nepríjemne. Sledovali nás aj novinári, ktorí si túto veľkú udalosť prišli zdokumentovať. Bolo tu aj neskutočne veľa mafiánov, ktorí si prišli pozrieť naše zásnuby. Celé je to jedna obrovská komédia, v ktorej som jednou z hlavných postáv. A to viac menej nedobrovoľne.

Pomaly sme sa blížili ku koncu schodiska, keď si ma od Christiana prebral budúci svokor. Odviedol ma k menšiemu pódiu, kde sa chvíľu na to objavil aj Christian. Postavil sa priamo oproti mňa a pri pohľade do mojich očí začal ropzrávať.

„Poznáme sa tak dlho, že ja už ani neviem, ako to celé začalo. Pri skladaní svojho sľubu si povedala slová, ktoré má utvrdili v tom prečo ťa milujem. Neberieš si toho chlapa, ktorým som tam vonka. Berieš si obyčajného chalana, ktorým som na konci dňa, keď si sadnem k tebe na gauč alebo ľahnem k tebe do postele. Náš príbeh nezačal ideálne to priznávam, ale ideálne pokračuje. Poznám ťa pridlho na to, aby som vedel, že takéto ceremónie nemáš rada. No dnešok je výnimočný deň pretože okrem tejto veľkej udalosti tu je ešte niečo, čo si zaslúži oslavu. Tvoje dvadsiate druhé narodeniny. Je z teba veľké dievča. Moje veľké dievča. Týmto chcem poukázať na to, že aj napriek strachu rodičov alebo špekuláciám novinárov som si na sto percent istý svojou láskou k tebe. Vekový rozdiel, ktorý je medzi nami je len malý zádrhel prečo sa nevziať. Lenže moja láska k tebe je dôvod prečo to urobiť. Preto sa ťa tu pred všetkými pýtam, staneš sa mojou manželkou?" Christian vyriekol svoje slová, ktoré som mu ešte včera napísala, aby sa ich naučil.

V mysli som ho pochválila za to, že si to od A po Z zapamätal takmer celé. Jeden oslnivý úsmev som venovala aj novinárom, ktorí horlivo čakali na moju odpoveď.

„Už keď si v kaviarni vylial na mňa tú kávu, vedela som, že ty budeš môj veľký problém. Týždeň na to sa to opakovalo a ja som začínala rozmýšľať, za čo má Boh trestá. Pravda je taká, že ani vo sme mi nenapadlo, že ten trest od Boha sa zmení na niečo tak príjemne. Na niečo, čo ma dovedie až sem. Ani vo sne mi nenapadlo, že tu budem stáť oproti teba a budem s hrdosťou súhlasiť. Pretože to je to, čo chcem. Chcem sa stať tvojou manželkou. Chcem s hrdosťou nosiť tvoje priezvisko. Chcem s hrdosťou jedného dňa vychovávať naše dieťa. Ale predovšetkým chcem byť pyšná na chlapa, ktorým si." Som si vedomá, že stačilo obyčajné ÁNO, ale to by bola nuda. Už keď to musím urobiť, nech je z toho aspoň neskutočná komédia.

V momente ako mi Christian na prst navliekol prsteň, preplietla som si s ním prsty a nadšene sa usmiala do davu. Christian mi pomohol zísť z pódia a spolu sme sa vrhli na hostí. Predstavoval mi jedného za druhým avšak ja som mala skutočný problém si zapamätať ich mená.

„Chris na chvíľu ti ju ukradnem." Keď nás Marcus vyrušil, vedela som, že je zle.

Moje obavy sa potvrdili, keď ma dotiahol do domu a neskôr dole po schodoch, kde som ešte nebola. Absolútne ničomu som nerozumela až do momentu, kedy sa pred nami otvorili mohutné kovové dvere a mne sa naskytol pohľad na stoličku uprostred miestnosti. Na nej sedel nejaký chlap, ktorý bol o ňu priviazaný a celý krvavý. Ja viem, že to je bežná vec v našom svete. No ja som takýto pohľad zažila prvýkrát. Asi to bol dôvod, prečo ma to tak vydesilo.

„Pane bože." Rozrušene som zhíkla a rukou si prekryla ústa.

„Srdiečko tento chlap ťa chcel zabiť, keď si skladala sľub. Čo keby si sa mu pomstila ty osobne. Nech vie s kým sa zahráva." Zákerne sa na mňa Marcus usmial, podávajúci mi nabitú zbraň. Zhrozene som si tú príšeru v jeho ruke obzrela a vydesene naňho pozrela. Presne som vedela, čo odo mňa bude chcieť.

„A-ale to nemôžem. Nedokážem to." Triasla som sa strachom.

„Pamätaj buď zabiješ ty jeho alebo on teba." Provokoval ma. „Rozviažem ho a dám mu zbraň. Čo myslíš kto vyhrá?"

Roztrasenými rukami som prevzala zbraň a poobzerala si ju. Nesmelo som ju pevnejšie uchopila a pozrela sa na toho chlapa. Pozeral na mňa rovnako vydesene ako ja naňho. Bolo na ňom vidieť, že neráta s tým, že by som mohla vystreliť. Najväčšie vydesenie prišlo v momente ako som svoj pohľad zamerala na jeho pery. Preboha, on sa modlil.

„Nemáme na to celý deň, tak už strieľaj."

Keď na mňa Marcus skríkol, vyľakane som položila ukazovák na spúšť a ja sama neviem ani ako, vystrelila som. Priam až hystericky som vykríkla a zbraň nechala, nech mi vypadne z ruky.

„Vitaj v rodine srdiečko." Usmial sa.

„Nie, nie, nie." Môj plač sprevádzal môj odchod. Nemohla som v tej miestnosti ostať ani o sekundu dlhšie.

Vybehla som hore po schodoch, von medzi ľudí a snažila sa nájsť Christiana. Dúfala som, že aspoň on by ma mohol chápať. Potrebovala som odtiaľto odísť.

„Musím odísť. Hneď teraz." Panikárila som.

„Bella, dýchaj. Ukľudni sa a povedz mi, čo sa stalo."

Ako mám mafiánovi vysvetliť, že som práve niekoho zabila? Preboha veď ma vysmeje.

„Chcem ísť domov." Vykríkla som. Moja nálada sa behom sekundy zmenila a ja som sa tu cítila viac než nepríjemne.

„Dobre, ale najprv mi povieš, čo sa stalo." Autoritatívne vystrčil bradu a zapozeral sa na mňa.

„Niekde inde. Nie tu."