Sorry, I'm too ugly for you

23.

" Pani Parkerová, pán Horan urobili sme slečne Kate všetky potrebné vyšetrenia a vyzerá to nasledovne... Po jednotlivých vyšetreniach sme zistili, že.... Viete takto mám pre vás dobrú a zlú správu... Stal sa zázrak toto sa často nestáva, ale s radosťou vám môžem oznámiť, že Kate sa vyliečila... I keď s menšími nepríjemnosťami" posledné slová povedal takým tichým hlasom, že som ho ledva počul.
" Naša Kate bude žiť !" Zvrieskol som na celú čakáreň až sa za mnou ľudia obzerali, ale v tom momente mi to bolo jedno a hneď som objal Kateinu mamu a všimol si, že má slzy na krajíčku... Pozrel som sa na doktora, ktorý sa usmieval od ucha k uchu, ale vtedy ako keby si na niečo spomenul a sklopil zrak k zemi...
" Moment! Zadržte! A čo tá zlá správa ?" Povedal som hneď keď som si zrekapituloval v hlave čo pred chvíľkou povedal.
" No nastali isté komplikácie a vyzerá to tak, že to zasiahlo Kateinu miechu... To znamená, že...."
" To znamená čo ? Čo sa stalo? Bude v poriadku ? " naliehal som aby mi rýchlo doktor zdelil zlú správu...
" Tým, že Kateina miecha sa narušila, pravdepodobne nebude mať ciť vo svojich nohách..."
"Nerozumiem ?! Vy mi chcete povedať, že Kate nebude môcť chodiť ?" Neveril som vlastným ušiach, nechcel som si priznať, že je pravda to čo mi práve doktor povedal a jediné čo sa spravím je to, že sa kuknem na Kateinu mamu...

Kateina mama:
Celé hodiny sme čakali s Niallom na doktora aby nám povedal ako Kate po vyšetreniach na tom je...
"Tým, že Kateina miecha sa narušila, pravdepodobne nebude mať cit vo svojich nohách..." To bolo jediné čo sa pamätám. Sú to slová, ktoré sa mi vrylo do pamäti. Slová, ktoré mi nahrnuli slzy do očí a položili na zem. Našťastie tu bol Niall, ktorý ma podržal aby som nespadla na studenú nemocničnú dlážku...

Niall:
Doktor nám povedal, že by bolo najlepšie keby sme jej to oznámili my... Ako rodina, ako tí, ktorí ju najlepšie poznajú a tí čo ju milujú...Jedinou vetou sa mi zrútil svet. Nevedel som čo ďalej. Ako jej to mám povedať? Čo mám robiť ?
Jediné čo som vedel v tomto momente skonštatovať bolo to, že v túto chvíľu, túto strašlivú chvíľu musím stáť pri nej a neopustiť ju....
A v tom v mojich myšlienkových pochodoch ma vyrušil pohlaď na ňu, na Kate, ktorú odvážajú na vozíčku do nemocničnej izbe... Dievča, ktoré radostne kýva svojej mame s úsmevom na tvári... Dievča, ktoré sa pousmeje nad pohľadom na mňa...
Keby tak vedela čo sa jej chystám povedať... Nie to neurobím, nemôžem ju znova zraniť... A kto ju zraní ? Znova ja !... Kateinu mamu bohužiaľ museli odviezť, zrútila sa z toho... Aj ja som mal na krajíčku, ale keď som si spomenul na Kate, povedal som si, že to musím zvládnuť, musím stáť po pri nej a neopustiť ju. Teraz nie ! Teraz nie je  ten čas !

Vidím doktora, ktorý sa na mňa smutne pousmeje a rukou naznačuje, že je už na čase...
Pomalými krokmi sa vyberiem smerom k dverám Kateinej izby...
Som tu. Ona a ja, nikto iní, ktorí by ma podržal.
"Kate..." Prehovorím k nej a ona otočí pohlaď ku mne...
"Kde je mama ?" Spýta sa ma jemným hláskom.
" Odviedli ju doktori... "
" Prečo ? Niall veď ja budem žiť, môžem sa vrátiť do života rovnako ako predtým ? Nebodaj ste jej to nepovedali ?..." Začne sa smiať a ja neviem udržať slzy na uzde.
" Niall ?! Čo sa deje?! Odpustila som ti nemusíš sa báť! Milujem ťa a ty miluješ mňa. Všetko bude také ako predtým !" Usmiala sa od ucha k uchu...
" Nie ! Nič nebude také ako predtým ! Ty nebudeš taká aká predtým..."
" Ako to myslíš ? Samozrejme, že budem..." A vtedy jej klesol úsmev. Bolelo ma to v mojom vnútri, bolo to ako keby mi srdce vytrhli z hrude...
"Budeš priviazaná na vozíčku... Kate... Nebudeš môcť chodiť..." Povedať to bolo ešte ťažšie ako som si myslel...
" Nie to nemôže byť pravda! Pozri ! " videl som ako sa snaží zdvihnúť nohu ale bez výsledku...
"Vypadni! Nechcem aby si ma takto videl ! Pozri na mňa som celá doudieraná a ešte k tomu krypel ! Niall vypadni ! " kričala po mne ako zmyslov zbavená a ja som sa k nej rozbehol a objal ju okolo ramien celou silou..."Nie ! Neopustím ťa už nie, už to nikdy nespravím! „ šepkal som jej do ucha a vtedy som pocítil tlak jej rúk na hrudi a odstrčila ma celou silou až som stratil rovnováhu a padol na zem... Venovala mi pohľad na ktorý nikdy nezabudnem...
Pohľad, ktorí bol plný bolesti, trápenia, strachu zo samej seba...

Pozn. autora: Ahojte :) takže konečne som napísala novú časť. Bola by som veľmi rada keby ste mi tu zanechali nejaký komentár, alebo aspoň vote :33