Bol neskorý večer, sedel som s kolegom v kabíne rušňa a pripravovali sa na cestu z Prahy do Košíc. Cesta nám mala trvať do skorých ranných hodín, čo nás znervozňovalo, keďže som doma nebol dva dni. Doma má čakala moja žena Danielka s mojím malým synom Tomáškom. Vždy ma vedelo potešiť ako som ho videl stať na stanici keď som prichádzal ako sledoval mňa v kabíne riadiť vlak. Bol to pohľad na nezaplatenie. Môj kolega Robo, ktorý sedel vedľa mňa má mal zachvilu nechať samého a ísť si po svojom keďže bol iba na prehliadke mašiny. Tiež mal ísť dnes na dlhú trasu, no veľmi som sa o neho bál, keďže na svojom zácviku im do rušňa vrazil oproti idúci vlak a s celým rušnom ich odhodilo mimo koľají. Snažil som sa na to nemyslieť a sústrediť sa len na seba.
***
Pomaly som vyrazil z večernej Prahy a myslel len na to ako uvidím konečne svoju rodinu. Malo mi to trvať ešte sedem a pol hodín, no veril som, že mi to zbehne rýchlo. Hlavne som dúfal, že mi nenastanú nejaké problémy s rušnom, ktoré by ma mohli len zdržať, keďže sa mi niečo podobné stalo veľakrát. Čo bolo horšie, tak to bolo to, že v poslednú dobu sa veľa ľudí hodilo pod vlak a toho som sa bál asi najviac. Akurát som vchádzal do stanice Pardubice hlavní nádraží, keď v tom som zbadal na priecestí stať nehybne auto. Ihneď som zatiahol rychlobrzdu a modlil sa aby sme to dobrzdili. Našťastie sa nám to podarilo a vyhli sa zrážke.
YOU ARE READING
Životné Problémy
General FictionAké veľké môžme mať problémy? Prečo ich máme? Kedy ich najčastejšie máme? Aj o tom sa bude zamýšľať Peter, ktorý pracuje ako rušňovodič má 23 rokov a má vlastnú rodinu v Košiciach
