Welcome to Mystery

Kapitola Nula- Dievča z Kníhkupectva

Dievča pozeralo na príliš chudého chalana , ktorému zelené oči moc vystupovali z tváre , hnedé vlasy mal rozstrapatené akoby sa práve zobudil a modrá  košeľa , mu bola veľká. A tento chlapec pozeral na dievča.  Obaja sa neposunuli ani o milimeter. Občas žmurkli ale to bolo všetko. Stáli by tam takto, možno aj do konca sveta, keby sa dievča neozvalo.

" Tak sa mi predstavíš alebo tu budeme do nekonečna?" spýtalo sa sarkastickým tónom, ktorý prezrádzal aj istý záujem o nového človeka v miestnosti. Chalan na ňu neprestal prekvapene hľadieť. " Vidím, že sa ti nechce. Povedz až sa prebudíš." poznamenalo dievča a pozrelo sa späť do knihy. Odfúklo z nej kúdol prachu a dalo sa do čítania. Chalan niekoľko krát zažmurkal. Nebol si celkom istý či je pri zmysloch. Štípol sa do chudučkej ruky.Bolelo to. Teraz si bol istý, že nespí.

Dievča s povzdychom zatvorilo knihu. Vstalo a neberúc ohľad na druhú osobu v miestnosti si začalo, dosť falošne spievať. Jej uši berúci spev , ho prebudil. 

"Hmm.Takžéé..." začal pomaly. Dievča vykuklo spoza regálu z obrovským úsmevom a  nadvihnutým obočím."Kto si?" spýtal sa jej rýchlo. Sklamane pokrútilo hlavou. "Myslela som, že budeš originálnejší."

"Tak fajn."povedal urazene. "Ja som Miles Veľký, najmocnejší  z najmocnejších. Prišiel som sem po poklad, ktorý tu zanechal môj otec, starý otec a otec jeho otca." predniesol hlbším hlasom.

"To už bolo lepšie." ozvalo sa spoza niektorého regálu. Dievča sa prechádzalo pomedzi regály a jemne sa dotýkalo kníh. 

" A ty síííí?" obrátil sa smerom , kde si myslel že je. "Neviem." povedala hlava trčiaca medzi knihami po Milesovej lavici. Miles sa strhol. "Ako, že nevieš?"

Miles sa cítil trochu nesvoj. Predsa len sa rozprával z úplne cudzím a veľmi divným dievčaťom ,v kníhkupectve  do , ktorého nikto nevstúpil hádam stáročia.  " Ty...nevieš kto si?" spýtal sa jej pomaly. "Viem, kto  som." povedalo a stratilo sa medzi hŕbou kníh, siahajúcimi až po strop.Nevyzeralo to veľmi stabilne, preto Miles ostal na mieste. "Nemám meno, mám len príbeh." vrátilo sa, držiac nejakú knižku. "Ty, mi ho musíš dať."

"Ja?! Prečo ja?!" prekvapene sa na ňu pozrel.  "Všetko má svoj dôvod." pokrčila plecami. Aj keď to dievča nepoznal , vedel , že jej môže veriť.  Na tvári sa jej zračilo očakávanie. "A , aké meno?" spýtal sa. Znovu pokrčila plecami. "Vyber si aké chceš." Miles nemal rád, keď bolo niečo len na ňom. Pozorne sa pozrel na dievča. Modré ,vlnité vlasy  si prehodila na  jednu stranu. Na krku mala tetovanie ale nedovidel aké. Sám by neprišiel na žiadne meno, preto zobral prvú knihu , ktorú mal po ruke.

Pozerala sa na neho.Listoval v knihe. Zastavil sa na jednej strane. Zacítil jemné chvenie na zátylku. Toto sa mu stalo naposledy, keď mu povedali, že babka umrela.Pamätal si to do dnes, i keď len matne.

"Ráchel." povedal smerom, ku dievčaťu. Keby sa bol pozeral pozornejšie , videl by slzu lesknúcu sa v jej oku. " Ráchel je perfektné meno." usmiala sa. Mal pocit akoby ten úsmev už niekde videl.

 Čo si myslíte, mala by som pokračovať? Dosť by ma zaujímal váš názor ;) :D