Welcome to Mystery

Kapitola Štvrtá : Grenoi

Dom  , ktorý patril Grenoiovcom bol postavený vo viktoriánskom štýle a pôsobil veľmi staro. Pravdou  bolo , že  bol omnoho viac starý  ako vyzeral. Postavili ho v roku 1598, pre novomanželov  Hortenziu a Pierrea Grenoiovcov. Za tie roky ho chceli kúpiť mnohý , avšak neúspešne. Keď  doň Pierre  po prvý raz vošiel po boku svojej milovanej Hortenzie , prisahal, že dom sa nikdy nedostane do iných rúk než jeho potomstva.  Nechcel aby sa všetky tajomstvá jeho rodiny  dostali von. Nespočetné množstvo kníh  obsahujúcich celú históriu jeho vznešeného rodu , ktorý patril k najstarším medzi hlásateľmi.  Aby sa  dom a poklad, ktorý ukrýval nedostal mimo rodu, oženil svojho jediného syna   Gautiera  za jeho sesternicu Benettu. Tak sa nepoškvrnila  Pierreova krv.  Prvý z jeho rodu, ktorý sa oženil mimo rodiny bol  Hercule Grenoi. Vzal si Francisku La Verne , jedinú ženskú  predstaviteľku La Verneovcov. Ich deti sa znovu začali ženiť a vydávať medzi sebou. Preto malo mnoho z nich fyzické alebo duševné poruchy.  Druhý, ktorý porušil túto „ tradíciu“ bol Gabriel Grenoi, ktorého rodičia  boli brat a sestra.  Tajne sa oženil z Myrou Borovič  a spolu mali dve deti.

Ráchel sedela v zavretej izbe. Nevedela koľko je hodín ani koľko tam sedí. Možno len pár minút, dve hodiny a možno týždne.

Dvere sa z vrzgotom otvorili. Vstúpil Gabreil Grenoi, jej otec. Za ním vošli dvaja robustný chlapi a niesli vec vyzerajúcu ako drevený rebrík. Po bokoch mal kolesá a z jedenej rebriny viseli putá. Ani trochu sa nebála, priniesol to len ako výstrahu. Najprv na to pôjde psychicky . Ráchel pridobre poznala otcove metódy.

Každý deň za ňou chodil a pýtal sa jej tie isté otázky. Nikdy mu neodpovedala. Vždy s ním prišli dvaja muži, obaja veľmi silný telepati. Cítila ako sa jej  vtierajú do mysle a hľadajú odpovede na otcove otázky.

 Kde sú? Majú všetci dary elementu? A mnoho mnoho ďalších. Ale Ráchel mlčala. Až jedného dňa ho to prestalo baviť.

„ Ráchel,“ začal „, Tvôj dar je veľmi vzácny. A nebezpečný.“ Nereagovala.  Ona vedela čo obnáša jej nadanie.

„ Som si istý ale nie celkom, že aj tvoji priatelia majú vzácne dary.“  Začal sa prechádzať o izbe.

„ Greg Haighway, zem.“ Čakal reakciu ale tá neprichádzala. „ Joyce Highwayová, jeho dvojča, voda.“ Zase nič. Podišiel k nej.  Trhol jej bradou aby sa na neho pozrela.

„ Noah Lake. Oheň.“ Jej zanovité mlčanie ho len utvrdilo v jeho slovách. A nemýlil sa. Greg a Joyce Highwayovci , dvojičky pochádzajúce z nižšej vrstvy mali naozaj tieto dva dary. A Noah Lake. Áno Noah Lake, ktorý pochádzal z rodu samotného Andreada patril k špine spoločnosti rovnako ako jeho rodina.  Deti, ktoré nepatrili k významným a starým rodom hlásateľov , nedostávali dary. Niekedy sa tak stalo ale buď ich zabili alebo vyhostili. A Ráchel, Noah, Joyce a Greg nemali obyčajné dary.  Dobré víly im dali do vienka dary štyroch elementov. Zem. Voda. Oheň. Vzduch. Nikto , v celej histórií hlásateľov, nedostal dar elementov.

„ Uvedomuješ si , čo to znamená? Spolu môžeme dobyť svet! Stačí len , keď mi všetko povieš.“ Nadýchol sa akoby cítil vôňu prichádzajúcej slávy a moci.  No ani teraz sa mu nedostalo inej reakcie, než len chladného pohľadu plného pohŕdania.

Jediným pokynutím ruky privolal svojich sluhov. Ráchel sa im nebránila. Jeden ju zodvihol a preniesol ku „ rebríku“. Druhý zatiaľ  otvoril putá a tašku , ktorú mal zo sebou podal Gabrielovi. Ráchel si vyzliekla tričko skôr ako by sa na to podujal jeden z mužov.  

‚ Prečo ma nezachránili? Sľúbili sme si, že sa nikdy neopustíme.‘ myslela si zatiaľ čo jej pripevňovali putá. Chrbtom bola otočená a k otcovi. Nebála sa bolesti, pár krát to už zažila.  Bála sa o matku a malého brata. Čo urobí im?

Gabriel v rukách držal dlhý, kožený bič. „ Ešte si to môžem rozmyslieť.“ povedal sladkým hlasom.  Ráchel mlčala. Zavrela oči. Pripravovala sa na prvú ranu.

Prásk!

Zasyčala. Rana ju nepríjemne bolela štípala. 

‚ Mysli na koláče. Modré , zelené, fialové koláče.‘

Prásk!

Potlačila výkrik.

Prásk!

Kvapku teplej krvi stekali na koberec.

„ Stále môžem prestať. Stačí hovoriť.“

Kusla si do jazyka.

„ Ako chceš.“ A šľahol znova.

 Ďalšiu ranu ale sprevádzal plač.

‚ Och nie neplač. Prosím!‘ Prosila brata v myšlienkach. Nechcela aby sa jeho krásne zelené oči zaplavili slzami.

Myra ho začala utišovať. Popri zvukoch plieskajúceho biča bolo počuť , ako matka spieva svojmu synovi uspávanku.

Roztraseným hlasom sa k nej Ráchel pridala.

„Let down ....your .....pretty head...“

„ it’s time ....to close ....ur eyes...“

Zatiaľ čo spievala neprestával. Keď skončila nechal ju tam samú z ranami hlbšími než tie , ktoré jej „ zdobili“ chrbát.

O niekoľko dní sa ju prišla navštíviť matka. Ošetrila jej rany a obliekla ju do šiat lososovej farby a odviedla ju dole. Mali oslavu.

„ Och .“ povedala , keď uvidela svojho brata pri narodeninovej torte.

‚ Ako som len mohla zabudnúť. Môj malý braček, moje zlatíčko má dnes tri roky.‘

 Boli tam všetci otcovi kolegovia aj z rodinami. Ráchel sa celý čas usmievala a ignorovala chuť vyskočiť von z okna a dostať sa preč.

Oslava trvala nekonečné hodiny. 

Po skončení sa Ráchel vrátila do izby ale vedela , že túto noc opustí dom, kde vyrastala. Nikto ju nestrážil , dvere boli zamknuté a izba nemala okná. 

Okolo polnoci, teda aspoň si Ráchel myslela , že je približne polnoc, sa dvere otvorili. Dnu vošiel vysoký chlapec z výrazne ryšavými vlasmi. Ráchel sa postavila. Čo najtichšie ho vyobjímala a potom sa vrhla na jeho spoločníkov, dvojičky z olivovou pokožkou a hnedými ,takmer čiernymi vlasmi.  Potichučky zobrali z Ráchelinej izby všetky veci a ponáhľali sa preč z domu.

 V chodových dverách sa zastavila. Obrátila sa na päte a vrátila sa späť. Vstúpila do dverí, kde spal jej malý brat.

Jemne ho pobozkala na čelo.  „ Je mi tak ľúto, že ťa opúšťam ale jedného dňa sa po teba vrátim. Sľubujem .Zatiaľ zbohom ty môj malý pagáčik.“