Zaľúbený vojak

1. Je to priveľa?

Prečo už zase? Ako je možné, že opäť musím vstávať. Ja viem, je to moja chyba. Chodím spať neskoro. Ach. Moje lenivé ja sa znova ozýva.

Vodu, peňaženku, kľúče. Je to všetko? Ou, jasné, ešte mobil. Ako som len mohla zabudnúť na tak podstatnú vec? Už aj tak nestíham na autobus. Musím sa veľmi však vrátiť a ponáhľať sa. Po schodoch som zletela ako víchor a už som sa hnala cestou, ktorá viedla na autobusovú zastávku. Bežím takmer každé ráno. Prečo? Túto otázku si kladiem neustale. Odpoveď však neexistuje. Vlastne áno. Som najväčší lenivec na svete.

Dobehla som načas. Moja dobrá kamarátka Katka, spolu s jej bratom Adamom ma už čakali. Každé ráno chodievame spolu busom do školy a nikdy sa to nezaobíde bez sarkastických poznámok na adresu Adama, či komentovania ľudí okolo nás. No čo vám poviem. Sme skrátka neposedné.

„Ahojte!“ pozdravím sa a obíjmem ju. Adam upriamil pohľad mojím smerom. Ticho mávol rukou a opäť sa ponoril do nerušeného počúvania hudby. Čo mu je? Takto sa bežne nespráva. Dnes som však príliš unavená aby som sa tým zaoberala, preto nevyrývam a nechávam to tak. „No ahoj. Slečinka nám zase mešká. Budem hádať. Zaspala si, však? Máš šťastie, že ťa bus počkal - pre tento krát.“ odvrkne so smiechom. „Aj ja ťa rada vidím. Ešte šťastie, že vďaka tebe viem, že autobus zatiaľ neprišiel a  mešká, inak neviem. Asi by sa mi zrútil svet.“ odvrknem sarkastickým hlasom. Schuti sa zasmejeme na našej trápnej konverzácii. Niečo mi však nedá neopýtať niečo, čo už mám dlho na jazyku. „No čo? Ako to dopadlo?“ začnem nesmelo. Katka sa iba pokrúti hlavou. „Čo ťa mám prosiť? Veď vieš aká som nedočkavá.“ nahodila som najsladší úsmev a ona sa len uškrnula. „Som z toho sklamaná.“ vraví. „Čo?“ pýtam sa prekvapivo. „Mohol sa viac snažiť. Nebolo to síce nudné, ale asi to bolo len také priemerné rande. Na nič sa nezmohol. Až som sa cítila trápne aj za neho.“ zasmiala sa. „Prečo?“ spýtala som sa. „Lebo viac signálov, aby urobil prvý krok som už ako dievča nemohla dať.“  odvetila sklamane. Súhlasím s ňou a tak iba nemo prikývnem.

Katka sa trošku vymyká definícii normálneho dievčaťa dnešnej doby. Takmer vôbec sa nemaľuje, nemanipuluje s ľuďmi, nie je falošná, neflirtuje s každým tupým futbalistom ako naše rovesníčky. Práve to je jedným z dôvodov, prečo sme si ako kamarátky sadli. Sme si celkom podobné. Nesnažíme sa zaujať chlapcov. Áno ja viem. Sme tak trochu konzervatívne, ale prečo by malo byť zlé chcieť aj v dnešnej dobe od chlapca trošku romantiky? Chceme od nich až tak veľa? Asi áno. To je aj ten pravý dôvod prečo nemám frajera. Som v tomto neoblomná ešte viac ako Katka. Moji chlapčenskí kamaráti a „nápadníci“ to už neraz skúšali, no bohužiaľ nikto neuspel. Mám podozrenie, že niektorí ku mne neprestali prechovávať city. A moje stanovisko? Nechávam to tak. Keď nevedia ako na mňa, je to ich problém. Zopár ich dostalo šancu, ktorú som vzápätí hneď oľutovala. Odvtedy som sa poučila a povedala si už nikdy viac. Bez lásky to nepôjde. No, čo sa dá robiť? Vlastne som si na samotu celkom zvykla. Mám Katku, s ktorou chodíme spoločným autobusom, Lenku, s ktorou chodím na gympel už tretím rokom a viac ako dosť kamarátov, ktorí sú buď normálni a vystrájame samé blbosti alebo takých čo si príliš veria a neoblomná nie je v ich slovníku. Skúšajú to na mňa už od základnej. To ich vážne po toľkých rokoch nenapadlo, že nemám záujem?  Robím si z nich srandu a vraj práve to ich nenecháva chladnými. Uzatvárajú aj stávky kto z nich ma dostane prvý. Pff. To sa im nepodarí. Inak sa nesťažujem. Je to dobrý život. Mám kamarátov a úžasnú rodinu, ktorú by som najradšej niekedy zabila avšak nikdy nevymenila za inú. Napriek tomu sa občas sama seba pýtam, stačí to? Nájdem niekedy toho, ktorého navonok nehľadám ale vnútri cítim ako po ňom túžim a potrebujem ho?

V tom ma Adam vyruší zo spleti myšlienok zamavaním rukou pred nosom. „Niekto je tu opäť zamyslený, čo?“ chichoce sa. „Už je tu.“ hovorí. „Kto?“ opýtam sa. „Predsa autobus“ odvetí a zjavne sa úžasne baví. „Hahaha“ odvrknem. Neznášam keď sa na mne zábava. Nechá ma nastúpiť ako prvú, keď v tom sa ešte otočím a odvrknem: „A Adam,“ otočí sa ku mne, „po smiechu býva plač.“ zasmejem sa nakoniec ja. Prevrátil očami a nechal to tak. Vedel, že proti mne by nemal najmenšiu šancu.