Midnight spell / Čaro polnoci

Kapitola 1

Krajina, v ktorej mor zahubil všetko, čo mu vošlo pod nohy, s poloprázdnymi ulicami sa napriek katastrofe nebojí ďalej kráčať životom.

Čierna tma si vzala so sebou chovné zvieratá, deti, príslušníkov najnižšej, strednej ale aj vysokej vystvy.

"Musím odísť, Suzan."

V jednej z izieb veľkého domu, kde nábytok bol vykladaný čerešňovým drevom, na veľkej manželskej posteli s baldachýnom, ležalo skrčené mladé dievča. Do izby vnikal slabý lúč zapadajúceho slnca, ktorý opisoval postavu hľadiacu z okna.

"Kam pôjdeš?" zaznel zachrípnutý hlas.

Osoba stojaca pri okne sa náhle otočila a podišla k posteli. Posadila sa na okraj. V slabom svetle šera sa na Caty upreli takmer čierne okrúhle oči. 

"Neviem, Suzan, a je mi to asi úplne jedno, ale takto žiť nechcem. Pozri," Caty ukázala na seba v nádeji, že ju sesternica pochopí. "som mladá, ešte len teraz som mala osemnástiny. Nedokážem tu žiť s týmito ľuďmi. Cítim sa ako by som bola nechcená, akoby som bola len ich handra..." odmlčala sa.

"Myslela som, že aspoň ty ma pochopíš. Dúfala som, že..."

"Choď." Prerušil výlev jej srdca tichý dievčenský hlások. "Bola som egoistická. Dúfala som, že ma nikdy neopustíš. Dúfala som, že sa ich prístup k tebe zmení, ale nestalo sa tak." Ťažko si vzdychla a uslzenými očami hľadela na Caty. "Ľúbim ťa, a preto chcem, aby si žila lepšie ako teraz. Želám si, aby si bola šťastná ako má právo na šťastie každý človek. Len prosím ťa, keď odídeš, napíš mi, aspoň raz za čas, nech viem, či sa ti darí a kde si. Tvoje tajomstvo je mojím tajomstvom." 

Suzan stekala slza po ružovom líci. 

"Neplač. Budem sa snažiť, ako sa len bude dať. Budem musieť začať žiť iný život ako teraz. Budem sa musieť skrývať, ale verím, že všetko za to stojí. Keby som tu zostala, možno by som nenašla lešpí život. Nebude to ľahké, ale..." Ani Caty už neudržala svoje emócie a plačúc sa oprela o svoju sesternicu, ktorá už tomu dávno podľahla.

"Odíď. Dnes! Nevieš, kedy sa ti opäť naskytne takáto príležitosť, keď je dom takmer prázdny. Len si dávaj na seba pozor, prosím. Budem sa za teba modliť." mumlala do ramena Suzan.

Prerušila objatie, poutierala si hodvábou vreckovkou uslzené oči a zhlboka sa nadýchla. "Len na mňa nezabudni." Potiahla nosom.