Ingestion

~ Sesterská láska ~

Nettle sa váhavo rozhliadla po ľudoprázdnej ulici osvecovanej iba jednou lampou. Nepríjemný pocit ju zamrazil na šiji.

Boli sme na rastlinách priveľmi závislí, uvedomila si. Bez nich je tento svet dozaista odsúdený k zániku.

Očami mimovoľne zablúdila na koniec cesty zahalený v tme a striaslo ju. Strach ju vtiahol do svojho objatia. V temnote sa skrývajú Požierači. Čakajú na správnu chvíľu, na konkrétny moment. Vedela, že aj tam nejaký striehne...cítila jeho prítomnosť rovnako, ako on cítil tú jej. Vedeli o sebe a napriek tomu nič neurobili. Nettle vedela, že musí byť opatrná. Stačil by jeden nesprávny pohyb, jedno otočenie a zaútočil by. Chcela sa skryť späť do domu, ostať v bezpečí už navždy, no to neprichádzalo do úvahy.

Musela nájsť svoju sestru, musela prekonať svoj strach. Ľutovala, že sa nechala zatiahnuť do hádky. Ak by sa nepohádali, jej štrnásťročná sestra by tak detsky neušla. Najmä nie v noci, kedy v tieňoch číhajú Požierači.

Zhlboka sa nadýchla a spravila váhavý krok. Jej telo bolo stuhnuté od hrôzy, bezmocnosť z nej priam sálala. Potom však urobila ďalší a napätie v jej svaloch trochu povolilo. Rozvážne postupovala vpred. Keď z nej najväčší strach odpadol, zrýchlila.

Ani sa nenazdala a odrazu náhlivým tempom kráčala po pravej strane cesty. V tichosti prešla pod pouličnou lampou, ktorej svetlo vrhalo na asfalt desivé tiene. S očami na stopkách zahla za tmavý roh ulice.

Uschnuté kry rastúce po kraji tejto cesty dodávali noci postapokalyptický nádych. Ich konáriky šuchotali vo vetre a nútili tmavovlásku obzerať sa. Chlad sa okolo Nettle ovíjal a sťahoval jej srdce strachom.

Vtom na konci ulice zazrela modré mihotavé svetlo, ktoré sa o sekundu na to stratilo v tme. Sestrina baterka, uvedomila si s úľavou.

Pevnejšie zovrela svoj batoh a rozbehla sa za ňou, nedbajúc na temnotu vôkol. V očiach jej polápolal plamienok odhodlania.

Za sebou začula šuchnutie, no neobrátila sa. Nemala čas, ani odvahu. Namiesto toho pokračovala v šialenej naháňačke so svojou sestrou, ktorá medzi tým začala tiež utekať.

***

Mladé dievča kráčalo ulicou a slzy jej stekali po bledej pokožke. Hnev vpísaný v očiach ju poháňal a nútil ju nezastavovať. Bublal v každom kúsku tela a zatieňoval jej zdravý úsudok. Vedela, že sa nechala znovu ovládnuť emóciami, ale nedokázala sa ukľudniť a vrátiť sa domov. Jej sestra ju strašne zranila a jej pocity ju zahltili. Nedokázala to ovládať, čo ju spravidla rozzúrilo ešte viac.

Odrazu spozornela. Za sebou začula zrýchľujúce sa kroky. Vnútro sa jej skrútilo strachom. Nohy jej zdreveneli, hoci každá bunka v jej tele chcela utekať. A ona si uvedomila, akú hlúposť spravila. V tejto chvíli už nechápala, ako mohla uprostred noci vybehnúť neozbrojená na ulicu.

Vydesene sa rozbehla ďalej mestom, zabáčala do rôznych uličiek. Pichalo ju v pravom boku a do tváre jej stúpala červeň. Vlasy sa jej prilepovali na tvár. Počula, ako osoba za ňou niečo kričí, ale nebola taká hlúpa, aby spomalila a počúvla.

Po chvíli behu o život si uvedomila, že sa dostala do takmer neobývanej časti mesta, ktorá bola celá ponorená v tme. Šprintovala pomedzi polorozpadnuté domy, do ktorých už dávno nevkročila ľudská noha. Niektoré mali povylamované okná aj dvere. Striaslo ju. Tu nikto nebude počuť moje výkriky!

Baterkou zasvietila na dom vedľa nej, ktorý mal rozbité obloky z mliečneho skla. Stál na rohu križovatky, ku ktorej dobehla. Dvere mal na druhej strane, pri ktorej už určite bol jej prenasledovateľ. Nemohla sa tam ukryť. Ibaže...