Ingestion

~ Znamienko ~

Tmavovláska stála pred Absinthiusovou kanceláriou s rukou vystretou dopredu. Avšak nevedela sa donútiť zaklopať. Keď včera odchádzala od Eldera, povedal jej, že dnes s ňou doriešia ostatné veci. Nebola si istá, čo sa bude diať, keď vstúpi.

Pošlú ma domov? Alebo si ma tu nechajú? váhala. Sama nevedela, ktorému z toho by dala prednosť. Povinnosti ju tiahli domov za sestrou, ale toto miesto ju fascinovalo. Tu konečne pochopila, čo sa stalo s jej svetom. Navyše sa tu cítila dobre. Chcela tu sebecky ostať. Ale ako by mohla zabudnúť na Gentiu? Ako by ju mohla nechať napospas osudu? Veď jej sestra bola ešte dieťa. Cítila za ňu zodpovednosť.

„Spala si dobre?" vyrušil ju známy hlas. Elder.

„Prečo?" vyletelo z nej automaticky.

„Vyzeráš, že zaspávaš v stoji."

„Nie, ja len...nie," vykoktala zo seba. Rukami si zašla do vlasov. Zahanbila sa, keď ju našiel neprítomne stáť v strede chodby. Občas sa strácala v myšlienkach a precitnutia bývali takéto.  Blondiak sa však jej zmätenej reakcii len zasmial.

Potom kývol na dvere, pri ktorých postávala. Otvoril ich. A Nettle už nemohla dlhšie otáľať. Zdráhavo vošla dnu. Očami jastrila po miestnosti.

Absinthius tam už bol. Vypisoval akési papiere, zatiaľ im nevenoval pozornosť. Nervózne sa posadila na rovnakú stoličku ako včera a čakala. Ticho premýšľala, čo bude ďalej. Podvedome cítila, že jej život stojí na križovatke. Ktorým smerom sa mám vydať? Čo ak sa zmýlim? zožierali ju otázky, na ktoré nedokázala odpovedať.

Všimla si, že si Absinthius napravil svoju čelenku, ktorá v nej zobúdzala ďalšie myšlienky. Prečo ju má aj dnes? Nosí ju stále? Ak áno, prečo? Skrýva snáď niečo? Napriek príjemnej atmosfére odboja v nej táto skupina vyvolávala samé otázky. Boli ako cibuľa. Až na to, že každá vrstva skrývala ďalšie tajomstvo. Avšak dostať sa do stredu bolo takmer nemožné.

Hlboko si povzdychla. Nevedela, ako začať. Mám sa ozvať ako prvá alebo počkať? Hrobové ticho v miestnosti ju znervózňovalo. Rozhodla sa prehovoriť. Potom si však uvedomila, že nevie, ako má staršieho muža osloviť. Menom? Alebo formálne? váhala. Nervózne si prehrabla vlasy.

„Pane," začala zdvorilo, ale Absinthius ju prerušil.

„Pokojne mi hovor Ab, ako všetci ostatní."

„Dobre. Teda...ďakujem. Takže...Ab, Elder mi včera povedal, že so mnou budete chcieť prebrať isté...veci. Zaujímalo by ma, no viete, o čo sa jedná," chaoticky vykoktala Nettle.

Prekvapilo ju, aká je nervózna. Nestávalo sa jej, že by sa pred niekým nevedela vykoktať. S ľuďmi väčšinou diskutovala rada. Ale teraz ju niečo brzdilo. Privrela oči a párkrát sa zhlboka nadýchla. Otvorila ich, až keď Ab prehovoril.

„Vieš Nettle, premýšľali sme, čo s tebou."

Tmavovláska zamrzla. Vytreštila na staršieho muža oči. Nečakala, že bude taký otvorený. Nebola na to pripravená. Sedela na stoličke napnutá ako struna a váhala.

Potom sa neistým hlasom spýtala: „A...k čomu ste dospeli?"

Vnímala, že ju Elder prepaľuje pohľadom. Nezábudkovo modré oči skúmali výraz jej tváre. Vedela, že si všimol nervozitu, ktorá ju ovládala, ale nerozumel. Snažil sa zachytiť jej pohľad. Nettle však uprene hľadela na stôl a srdce jej búšilo až v krku. Napätie v jej bledej tvári bolo očividné.

Medzitým sa opäť ozval Ab. Tmavovláska sa na neho pomaly otočila. Žalúdok sa jej skrúcal nervozitou. S očakávaním sa naklonila bližšie.