Ingestion

~ Otázky a lustre ~

Nettle sa prechádzala hore-dole v malej miestnosti. Hlava jej trešťala, emócie ju zahlcovali, ale zo všetkého najviac bola zmätená. Jej roztrasený dych bol jediným zvukom v izbe. Nechápala, akú krutú hru s ňou osud hrá. Už druhý raz za veľmi krátku dobu takmer zomrela.

Keď sa pred pol hodinou zobudila, bola v šoku. Jediné, na čo si spätne dokázala spomenúť bolo, ako ju po páde z lode zaliala voda a ona klesala ku dnu. Potom stratila vedomie.

Mala však šťastie v nešťastí. O chvíľu neskôr ju z jej podmorského väzenia zachránili akýsi ľudia práve vtedy, keď sa jej do pľúc začala dostávať voda. Bola už v bezvedomí a oni ju takmer museli oživovať. Tak aspoň povedal ten starší muž so zvláštnym obväzom na čele, ktorý ju pred chvíľou prišiel prebudiť.

Všimla si, že má obviazané rameno, takže jej niekto vyčistil ranu. Zaliala ju vlna vďaky voči neznámym cudzincom. Pomohli jej, hoci nemuseli. Napriek tomu v nej hlodala pochybnosť. Prečo ma títo cudzí ľudia zachránili? Ako vedeli, že potrebujem pomoc? znepokojovala sa tmavovláska. Bolo tu príliš veľa nejasností, aby dokázala byť pokojná. Dúfala, že budú ochotní poskytnúť jej odpovede. Odpovede na otázky, ktoré v jej živote spôsobili toľko zmätku.

Nettle sa usadila na posteľ v rohu miestnosti. Rozhliadla sa okolo a zarazila sa. Bola to obyčajná, drevená posteľ, ktorá absolútne nezapadala do miestnosti s luxusnými tapetami na stenách a obrazmi v pozlátených rámoch. Aj malá skrinka v rohu vyzerala, akoby ju sem dal niekto len omylom. Zvláštnejšie zariadenú izbu nikdy nevidela.

Po pár minútach, ktoré sa Nettle zdali ako večnosť, sa ozvalo klopanie. Konečne, pomyslela si v duchu a usmiala sa. Do izby vošiel akýsi mladý chalan. Jeho nezábudkové oči pri pohľade na ňu zažiarili. Bledé vlasy mal zopnuté v konskom chvoste. Na tvári sa mu pohrával malý úsmev, ktorým ju obdaroval. Tmavovláska prekvapene zažmurkala. Čakala, že opäť príde muž a konečne jej vysvetlí, čo sa to deje.

„Čo tu robíš?" zvraštila obočie a premerala si ho pohľadom. Na jej prekvapenie sa jeho úsmev ešte rozšíril.

„Som Elder, poslali ma po teba," oprel sa o rám dverí, „a ty si?"

Nettle si potichu povzdychla a potom odpovedala: „Geminate, Geminate Nettle."

„Mohla by si to, prosím, bližšie špecifikovať? Akosi nerozoznám priezvisko od mena," naoko sa zatváril zmätene, ale na tvári sa mu stále pohrával drzý úsmev. Bavilo ho uťahovať si z Nettle.

„Počul si, že by sa niekto volal Geminate?" založila si ruky na hrudi. Napriek tomu, že sa snažila tváriť pohoršene, jej kútiky úst cukali nahor.

„Náš vodca sa volá Absinthius...o divné mená u nás skutočne nie je núdza," pokrčil Elder ramenami. Zatváril sa tak nezúčastnene, že tmavovláska vyprskla od smiechu. Tento Elder sa jej začínal pozdávať čoraz viac.

„Super," zaškeril sa, „už sme schopní navzájom sa osloviť, mali by sme ísť. Ab hovoril, že budeš mať otázky." Po tomto vyhlásení sa otočil a s úškrnom vyšiel von z miestnosti. Nettle sa poslednýkrát otočila. Naposledy preletela izbu pohľadom a vydala sa za Elderom do labyrintu chodieb.

Keď prechádzali podivne zladenými miestnosťami, vysvetlil jej, prečo vyzerajú tak zvláštne. Predtým tu vraj býval akýsi zvláštny, bohatý starec, ktorý si potrpel na to, aby jeho vila aspoň zvnútra vyzerala ako stredoveký zámok. Keď zomrel, dom nemal žiadnych dedičov. Preto bol vyprataný a zem sa ho snažila predať. Roky o neho nik nejavil záujem. Bolo to najmä tým, že bol na ostrove. A potom prišli oni, kúpili ho a zariadili ho jednoduchým nábytkom, pretože nepotrebovali žiadny "pekný dom". Elder je stále neprezradil, kto oni sú. Vravel, že na to bude času dosť.