Amorovo Prekliatie - Za Mesačného Svitu [POZASTAVENÉ]

2. Kapitola - Konkubína...

Bola by som oveľa radšej, ak by ma dal vhodiť do hladomorne či temnice. Byť konkubínou na Nočnom dvore, bolo totiž oveľa horšie. Viac nás už ponížiť ani nemohol. Konkubína bol totiž krycí názov, pre princovo osobné zahrievanie do postele. Princezná jesenného dvora, ktorá kľačala na zemi, sa srdcervúco rozplakala. Bez zaváhania som si kľakla vedľa nej a objala ju, ako mi to lano dovoľovalo. Zviazanými rukami som ju hladila po chrbte, snažiac sa ju upokojiť. Nočný kráľ sa spokojne usmieval. Vedela som, že očakával presne takúto reakciu. A keď ju dostal... Nesmierne ho to potešilo. Princezné denného a letného dvora, našťastie udržali svoje emócie pod kontrolou, hoci šokované zalapanie po dychu, už nijako zadržať nemohli.

„To bude v poriadku, Mabke. Všetko bude v poriadku," prihovárala som sa princeznej, ktorá mi plakala v náručí.

„Mali by ste byť poctené, dámy. Taká česť," prihovoril sa nám kráľ.

„Tomuto Vy vravíte česť?!" skríkla som rozhorčene. Lano okolo mojich rúk vzbĺklo jasným červeným plameňom a rozpadlo sa na čierny popol, „Poctená budem len vtedy, ak umriem. Ste jeden bezcitný, bezcharakterný a krutý démon!" kričala som. Vojak, ktorý držal laná, sa ma snažil zastaviť. Úspešne som sa vyhla jeho rukám, ťahajúc so sebou aj Mabke. Keď som od neho bola dostatočne ďaleko, schmatla som do rúk laná, ktoré zväzovali ostatné princezné a tie pohltil červený plameň. Vojak skríkol a pustil ich na zem, kde po nich zostal len čierny popol. Nebol však dostatočne rýchly. Na rukách mu totiž ostali nepekné popáleniny.

„Ty!" zavrčal vojak a ja som sa pripravila na útok. Plačúcu Mabke som predtým rýchlo schovala za svoj chrbát.

„To stačí, Aomis!" skríkol kráľ a vojak sa okamžite stiahol. Verný pes. Pre kráľa Nočného dvora mal presne takú cenu.

„Tentoraz k Vám budem zhovievavý, princezná Hathy. Ale len preto, pretože mám dobrú náladu a nechcem pokaziť tento výnimočný deň pre mojich poddaných a môjho syna," prehovoril kráľ mrazivým tónom a pohľadom ma fixoval na mieste.

„A nabudúce? Vhodíte ma do temnice? Alebo do hladomorne?" opýtala som sa. Veľmi dobre som vedela, že sa pohybujem po dosť tenkom ľade, ktorý podo mnou môže kedykoľvek prasknúť a ja sa utopím. No nebála som sa. Nepociťovala som strach, „Zabijete niekoho zo Zimných férov? Podpálite mesto Nandobe?! Pretože to všetko, ste už urobili. Nie je nič, čím mi môžete ublížiť. Moji rodičia sú mŕtvy a Zimný féri sú v bezpečí. Čo najďalej od tohto bohmi prekliateho miesta. Čo najďalej od Vás!" zavrčala som.

„Áno a kam?" opýtal sa kráľ zo zvedavosťou v hlase.

„Akoby som Vám to niekedy povedala. Radšej si odhryznem jazyk!"

„A čo Vaše priateľky? Nespravili by ste to pre ne? Pre ich život?" snažil sa ma zastrašiť.

„Nie. A viete prečo? Rada Vám to poviem. Smrť mojich rodičov, bola obeťou. A tá ich chráni. Nemôžete im ublížiť, nemôžete ich zabiť. Ostatných férov taktiež, aj keď sú medzi nimi aj taký, ktorý si túto magickú ochranu nezaslúžia," kútikom oka som sa pozrela na nízkeho féra s hnedými vlasmi a žiarivo zelenými očami, ktorý postával pri schodoch. Keď zachytil môj pohľad, ihneď sa odvrátil. Neželala som mu smrť, len nech ho do smrti zžiera pocit viny. A výčitky svedomia nech tomu celému pridajú.

„Viem, že ma nezabijete. Nezabijete nikoho z férov, ktorý pochádzajú z iných dvorov. A prečo? Pretože nás potrebujete živých. Niekto niečo vie, že? A Vy to chcete vedieť," pokračovala som. Kráľovi sa v očiach zablysol hnev. Bol zahnaný do kúta. Obaja sme boli. Každý pre iný dôvod.

„Stráže!" skríkol kráľ a do tanečnej sály vošli štyria vysoký féri, „Odveďte tieto konkubíny, do východného krídla. Tam im to bude dostatočne vyhovovať," znova sa usmial a ja som vedela, že hra na mačku a myš, sa práve začala...

♣️ ♣️ ♣️ ♣️ ♣️ ♣️

Ako konkubíny sme mali spoločnú izbu. A prirodzene, tú najhoršiu.

„Nenávidím to tu," zašepkala Berhe a do rúk vzala jednu zo sošiek, položenú na bielizníku.

„Sme na tom rovnako," podišla som k oknu a strhla z neho záves, aby som do izby vpustila aspoň trochu svetla. Bolo ho strašidelne málo.

„Chcem ísť domov," povedala Mabke a zadívala sa mi priamo do očí.

„Je mi to ľúto, ale... Obávam sa, že my už nemáme domov. Ja určite nie," šepla som. Ale nie dosť potichu, aby ma nepočuli.

„Je mi to ľúto, Hathy," podišla ku mne Teati, princezná Denného dvora a chcela ma objať. Odstúpila som od nej. Nechcela som ľútosť. Chcela som silu, aby som si vzala späť to, čo mi kráľ Nočného dvora vzal. Ale niektoré veci sa nedajú vrátiť späť... Moji rodičia boli už nenávratne preč. Už sa nevrátia, nič mi ich nevráti späť. Neexistuje žiadna šanca, že toto celé je len zlý sen, z ktorého sa musím zobudiť. Bola to realita a ja som ju musela prijať takú, aká bola. Krutá a plná žiaľu. Aj keď som na hrudi cítila ťažobu a v krku som mala hrču, neplakala som. Musela som ostať silná a zachovať si chladnú hlavu. Na smútok bude čas neskôr. Zostali mi len moji súrodenci, ktorý boli našťastie v bezpečí.

„Tvoj brat by sa mal ospravedlniť, Teati. Ty si tu a on sa zabáva a tancuje. A stojí vedľa kráľa. Zapredal svoj vlastný dvor. Zapredal nás všetkých. Kvôli sebe," zavrčala som.

„Ďakujem," šepla Teati a ja som sa usmiala a pohladila ju po hlave.

„Musíme držať spolu a byť silné. Nič iné nám neostáva. A tiež trpezlivé," dodala som. Princezné si vymenili prekvapené pohľady, ale nič sa ma nepýtali. Bola som im za to vďačná. Sama som totiž ešte nevedela, čo spravím, no niečo som spraviť musela. Čokoľvek...