Amorovo Prekliatie - Za Mesačného Svitu [POZASTAVENÉ]

3. Kapitola - Život na Nočnom dvore...

Od oslavy korunného princa a bálu, ktorý sa konal nielen na jeho počesť, ale aj na oslavu víťazstva, prešiel už týždeň. Už som si pomaly začala zvykať na život, v ktorom som bola obklopená pohŕdavými a posmešnými pohľadmi. Všetky sme boli. A pohľadmi sa to ani zďaleka neskončilo. Kým ostatné princezné museli znášať iba pohľady, ja som počúvala jednu urážku za druhou. Neprekvapovalo ma to. Na Nočnom dvore nemala konkubína žiadne postavenie. Bola to hračka. Hračka pre pobavenie majiteľa a dvora. Vždy keď som na to pomyslela, urobilo sa mi zle od žalúdka. Pohľady a urážky som sa naučila ignorovať. V duchu som sa na nich nahlas smiala.

„Prešiel už týždeň a nič sa nestalo," skonštatovala Teati, keď sme v jeden večer sedeli na posteliach a chystali sa spať.

„Ak si očakávala, že ťa tvoj brat príde zachrániť, čakáš márne. Určite už zabudol, že má sestru. Ten idiot vždy myslel iba na seba," zavrčala Berhe. Nemusela som byť expert, aby som vedela, že Berhe to trápi viac, než si je ochotná pripustiť. Vždy keď sa reč zvrtla na korunného princa Denného dvora, Nialesa, ste z jej úst okrem irónie, sarkazmu a nadávok, nepočuli nič iné. Teati myklo a v očiach sa jej mihlo previnenie.

„Berhe," zvýšila som hlas, „Neviem, čo je medzi tebou a princom Nialesom, ale Teati z toho vynechaj, dobre?"
Teati nemohla za to, že jej brat bol odporný zradca. Ešte aj jeho vlastný dvor ho nenávidel a zavrhol ho. A presne práve preto, bol na Nočnom dvore. Nemohol vstúpiť do svojej krajiny, do Denného zámku, kde vyrastal. Berhe sa zhlboka nadýchla.

„Dobre. Prepáč, Teati," ospravedlnila sa.

„To je v poriadku," šepla dotyčná a ľahla si do postele. Onedlho sa k nej pridali aj Makbe s Berhe. Počkala som kým zaspali a hneď potom, začala konať. Vstala som z postele, zatiahla závesy, schmatla modrý plášť, ktorý som prehodila cez stoličku pri prísacom stole a v tichosti opustila izbu. Keď som za sebou zatvárala dvere, ako vždy som na krátky moment zaváhala. No nakoniec som ich predsa len zavrela a odišla k schodom, vedúcim nadol. Nočný zámok som mala zmapovaný od hora až nadol. Aspoň čo sa týkalo chodieb. Taká hlúpa, alebo odvážna, aby som začala nakukovať do ostatných izieb, som nebola. Musela som byť v strehu a ani na sekundu, som nesmela poľaviť v ostražitosti. Keď som sa konečne dostala do záhrady, uľahčene som si vydýchla. Toto bolo jediné miesto na zámku, ktoré mi pripomínalo domov. Záhrada. Vysoké stromy, kvety rôznych farieb a druhov. A tichá mesačná noc. Prešla som k najbližšej lavičke a posadila sa na ňu. Na prvú potulku Nočným zámkom, som šla hneď v prvý deň. Nemala som žiaden cieľ a ani som nevedela, čo vlastne hľadám. Ale keď som uvidela záhradu, vedela som, že som to miesto našla. Tiché, pokojné a čo najďalej od zámku. V Nandobe som pred spaním často chodila na večerné prechádzky. Milovala som ich. Pohľad na mesiac a hviezdy ma už od mala upokojoval. Prechádzky na Nočnom dvore, boli ale úplne opačné. Plné adrenalínu, po ktorom som zaspala až nad ránom. Pohybovala som sa na nepriateľskom území a bolo len otázkou času, kedy ma niekto zbadá a nahlási to kráľovi. Na krátku chvíľu som si dovolila stratiť sa v myšlienkach. Tie ma doviedli k Teatiným slovám, z ktorých mi naskočila husia koža. Bolo to vďaka ich pravdivosti. Prešiel už týždeň a kráľ Nočného dvora nespravil vôbec nič. Žiaden krok. Znepokojovalo ma to. Z myšlienok ma vytrhol šuchot kríkov. Prudko som sa postavila a mágiou zrazila neznámeho spoločníka na zem. Prešla som za lavičku a priblížila sa ku kríkom.

„Je to odvaha, alebo hlúposť, blížiť sa k férovi zozadu?" prehovorila som. Fér ležiaci na zemi sa postavil a vystúpil z tieňa. Fér mal kratšie blond vlasy a tmavo-zelené oči.

„Blížiť sa zozadu k Vám, princezná, je jednoznačne považované za hlúpu chybu," odpovedal a usmial sa. Zamračila som sa a premerala si ho pohľadom. Nevyzeral ako fér, ktorý pochádzal z Nočného dvora. Ale zdanie mohlo klamať a mágia na Nočnom dvore bola zradná.

„Kto ste?" opýtala som sa a nespúšťala z neho zrak. Fér sa uškrnul a prešiel okolo mňa, aby si mohol sadnúť na lavičku.

„Nie je trochu neskoro na prechádzky? Myslel som si, že princezné chodia spať skoro. Viete, aby sa vyspali do ružova," odignoroval moju otázku.

„Išla by som. Ak by som bola princeznou," odsekla som. Vôbec mi neprekážalo, že už nie som princezná. Radšej by som nemala žiaden titul, ako postavenie konkubíny na Nočnom dvore.

„Stále ste princeznou. Aj keď nie tam, kde by ste chceli byť. A aj keď Vás féri na Nočnom dvore za princeznú nepovažujú," prehovoril a ja som sa zasmiala. Neveselo.

„Naozaj? Povedzte mi, za koho ma teda považujú? Možno mi poviete niečo, čo ešte neviem."
Fér sa ku mne otočil tvárou a prekvapene nadvihol jedno obočie.

„Ste konkubína, nie?"

„To je všetko? Naozaj? Vaši spoludvorania, boli viac kreatívny," odfrkla som si a fér sa zamračil.

„Urážajú Vás?"
Mala som sto chutí sa zasmiať, alebo mu jednu vlepiť. Je hlúpy?

„To myslíte vážne? Uťahujete si zo mňa, však? Žijete tu a nič ste nepočuli? Alebo ste väzeň a práve dnes ste dostali povolenie, opustiť svoju temnicu?" opýtala som sa ho. Čakala som, že sa začne smiať a povie, že si zo mňa len uťahoval. Nestalo sa tak. Len sa na mňa ticho díval a neprestával sa mračiť.

„Kto Vás uráža?" opýtal sa namiesto toho. Od prekvapenia som zabudla aj dýchať.

„Prečo Vás to zaujíma? Chcete sa k nim pridať, alebo ich zastaviť? Práve Vy? Je mi jedno, čo vravia féri Nočného dvora za mojím chrbtom a viete prečo? Pretože sú mi ukradnutý," zavrčala som a prebodla féra pohľadom.

„Bola by som Vám povďačná, ak by ste
počkal až do rána, než kráľovi poviete o mojej prítomnosti v záhrade."

„Myslíte si, že všetci féri na Nočnom dvore sú zlí, princezná Hathy?" opýtal sa šeptom.

„Naznačujete, že som voči Vám zaujatá a že ma ovládajú predsudky? Možno máte pravdu. Neverím Vám. Nemám dôvod Vám veriť. A Vám už tobôž nie. Zjavíte sa tu ako blesk z jasného neba a ani sa nepredstavíte. Teraz odchádzam a Vám radím zostať tu. Ak ma budete sledovať, nebude to tlaková vlna, čo Vás zrazí na zem, rozumiete?" zavrčala som a vrátila sa do zámku...