Mäso

Úvod

Mladý muž vyšiel z autobusu a prešiel pár krokov k parku. Bolo neskoro a on chcel byť čo najrýchlejšie doma, bol unavený z práce. Chodil tam ešte len týždeň a stále si nezvykol na to, že končí až o jednej ráno... Cez park to bola kratšia cesta domov a jediné na čo mohol myslieť, bol teplý kúpeľ a mäkká posteľ. Vošiel do parku a pridal do kroku. V tejto hodine tu už nebol nikto, ani len bezdomovci neležali na lavičkách. On vedel prečo. Bolo to kvôli tým vraždám, ktoré sa odohrali v priebehu minulého týždňa. Štyria ľudia boli mŕtvy a nikto nevedel, kto ich zabil. Média rozširovali fámu, že v meste sa rozšíril kanibalizmus, kult, ktorého členovia zabíjajú a jedia ľudí. Polícia sa samozrejme nevyjadrovala, no to sa dalo čakať.

Jeho matka tomu verila a varovala ho, nech si dáva v noci pozor, no on tomu neveril. Bol to len ďalší výmysel, niečo, čo ženské vraveli svojim deckám, keď nechceli, aby sa túlali po vonku v neskorých nočných hodinách. Veď... V meste bolo toľko ľudí, prečo by niekto zaútočil práve na neho?

Oproti sebe uvidel kráčať osobu a siahol do vrecka. Mal tam skrytý slzný sprej, len pre istotu. Aj keď neveril babským rečiam, rozhodol sa byť opatrný. Možno to bolo slabým osvetlením, alebo dlhými tieňmi, no bol paranoidný. Nechcel riskovať. Muž kráčajúci okolo neho, mal na hlave kapucňu a kráčal zvláštne, akoby mal niečo s nohou.

Keď ten muž prešiel okolo neho, s úľavou si vydýchol. Povedal si, že je len paranoidný a kráčal ďalej. Ešte kúsok a bude vonku z parku. Uvedomil si, že za sebou počuje niekoho kroky. Jemne otočil hlavu a uvidel muža, toho istého, ktorý kráčal oproti nemu. Blížil sa k nemu a on sa dal do behu. Počul ako sa krok muža, za jeho chrbtom zrýchlil. Obzrel sa a ani si neuvedomil, že niekto stojí pred ním, až kým do neho nevrazil. Spadol na zadok a zdvihol hlavu, aby pozrel, do koho narazil. Bol to muž, veľmi vysoký muž. Náraz s ním ani nepohol, stál rovno ako skala a pozeral na mladého muža na zemi.

Schmatol ho za ramená a postavil ho na nohy.

„Vďaka.“ Poďakoval mladý muž a jemne si odkašľal, keď ho ten obrovský muž nepúšťal. Počul ako sa približujú kroky.

„Je vhodný?“ Spýtal sa ten vysoký muž.

Vedľa neho sa postavil ten druhý, muž s kapucňou na hlave a premeral si mladého muža.

„Vyzerá v dobrom stave.“ Zamrmlal ten s kapucňou. Prezeral si mladého muža a potom mu prešiel rukou po ramene. „To sú svaly?“

Mladý muž sa trochu pomrvil. Vôbec mu to nebolo príjemné, chcel, aby ho ten obor pustil, chcel ísť domov... Začínal mať trochu strach. „Áno, chodím do posilky a obom vám nakopem zadky, ak ma okamžite nepustíte.“

Muž s kapucňou sa zasmial. „To určite.“

Ten vysoký muž mu pevnejšie stisol ramená a otočil ho. Chytil mu ruky a muž s kapucňou prešiel pred neho.

„Ako sa voláš, chlapče?“ Spýtal sa ten muž z kapucňou a rozopol mu gombíky na košeli.

Mladý muž sa snažil vyslobodiť, no zovretie toho muža bolo príliš silné.

„Pusťte ma, toto je obťažovanie...“ Vrčal na nich, no muž len spevnil zovretie jeho rúk.

„Pýtal som sa na meno.“ Zavrčal muž s kapucňou a spoza pása vybral sekáč na mäso.

„Dobre, dobre... Len nič nerobte... Som Lukáš...“ Zamrmlal mladý muž a vystrašene pozeral na sekáč. „Čo s tým chcete robiť?“
Muž si dal dolu kapucňu a potom sa usmial. Ukázal všetky lesklé biele zuby, ktoré v tme jemne žiarili.

„Ďakujeme ti za večeru,  Lukáš.“ Povedal a potom mu zvliekol košeľu.

„Musíme si z neho odrezať, skôr než sem prídu fízli.“ Zamrmlal ten veľký muž, ktorý Lukáša držal.

„Dobre, dobre... Len ochutnám...“ Povedal ten druhý a naklonil sa k Lukášovmu ramenu. Otvoril ústa a perami prešiel po jeho koži.

„Čo to do pekla robíš?“ Zavrčal Lukáš, potom však pocítil, ako mu ten muž zaťal do kože zuby. Jeho zuby boli ostrejšie, ako zuby normálne človeka. Zahryzol sa mu hlboko a z Lukášovho hrdla sa vydral bolestivý výkrik. Pocítil ako mu muž začína vytrhávať z ruky kus mäsa a do očí sa mu vtisli slzy. Nikdy nezažil takú bolesť a to si už pár krát rozbil hlavu. Pocítil, ako sa k nemu skláňa druhý muž a keď mu zahryzol do pleca, od bolesti znovu vykríkol.

Jeden z mužov mu rukou zapchal ústa a prinútil ho stíchnuť, takže všetko čo nasledovalo potom musel zvládnuť potichu. Cítil ako z neho zaživa trhajú kusy mäsa a musel sledovať, ako to konzumujú. Bolo mu zle, mal čo robiť, aby sa nepovracal. Po lícach mu stekali slzy a keď ho tí dvaja muži začali celého vyzliekať, bol taký slabý, že sa nemohol ani brániť. Nahého ho prinútili kľaknúť si na studený chodník a jeden z mužov vzal sekáč na mäso.

„Prosím... Nechajte ma ísť... Mám rodinu.“ Vzlykol mladý muž a objal sa rukami. Na jeho hrudi boli diery kde mu chýbali kusy mäsa, bolelo to, no nebolo to smrteľné. Keby ho len nechali ujsť.

„Aj ja. A ty budeš na večeru.“ Uškrnul sa muž so sekáčom a napriahol sa. Vzduchom zasvišťalo ostrie a zablysla sa čepeľ. Potom už bolo počuť len opakované zvuky sekania, keď sa čepel snažila dostať cez kosť a zvuk, keď dopadla hlava na zem.

Muž pozrel na svojho veľkého spoločníka a ten vytiahol rovnaký sekáč a nejaké sáčky na mäso.

„Mali by sme sa dať do porcovania... Nemáme veľa času.“