Svetlo sa blížilo a on nič netušil. Pozeral sa na dvere a nad niečím rozmýšľaľ. Svetlu to bolo jedno, malo rozkazy a prišlo ich splniť. Schovávalo sa v lúčoch východu slnka a nebolo o nič viac ako iba ďalší slnečný lúč. Približovalo sa a približovalo a približovalo, až bolo tak blízko, že ho mohlo pohladiť po líci. Nebol to príjemný, teplý dotyk. Nie, bol to ľadový dotyk chladného mrazu. A potom zaútočilo, rýchlejšie ako sokol, ba rýchlejšie ako blesk. Obalilo ho svojimi chápadlami chladu a zarilo sa mu do mozku. Do toho malého mazľavéko klbka, ktoré väčšina bytostí považovala za zbytočnosť a pritom to bola tak dôležitá časť jeho tela. Stačilo mu len pár chvíľ, nie menej ako keď sa pije pohár do plna naplnený mliekom ale nie viac ako keď sa pije džbán do plna naplnený mliekom. Usadilo sa tam a všetko pozorne sledovalo. Neriadiť iba sledovať, to bol rozkaz a ono sa ho nechystalo porušiť. A tak čakalo kým nadíde jeho chvíľa.
KAMU SEDANG MEMBACA
NepriateľoV VäzeŇ
FantasiHodená do sveta strachu a vojny sa snaží prežiť. Jeden deň len sprevádzajúca svojho otca a ďalší veliteľka. Neprešlo gramatickou úpravou!
