Iba Tebe [Oneshot]

;

Stojím pred tebou. Nič nehovoríš, len mlčíš. Akoby si mohol. Ani tu so mnou nie si. Nestojím pred tebou. Stojím len pred kusom kameňa s tvojim menom. To je jediné, čo ťa s ním spája. Inak to bol úplný opak. Vždy si bol krehký ako porcelán. Tvoja myseľ bolo jedno veľké bludisko a nevedel si nájsť cestu von. Dokázali by sme to. Spolu. Ale nedal si mi viac času. Zožieralo ťa to zvnútra. Dni, týždne, mesiace, roky...

Vchádzam do mohutnej budovy plnej ľudí. Na tvári im žiari úsmev, ktorý vás donúti usmiať sa tiež. Ale mňa nie. Už nikdy. Hneď, ako si ma všimnú, úsmev z ich tváre opadne. Zamierim ku skrinke. Tvoja je plná rozlúčkových listov, pohľadníc, dokonca aj kvetov. Ja ti nepotrebujem nič písať. Všetko už vieš. Vždy si všetko vedel najlepšie. Vezmem si učebnice a odídem na hodinu. Všimnem si prázdne miesto za tým mojim. Miesto, ktoré mohol obsadiť len jeden človek. Zaseknem sa na mieste. Všetky spomienky mi prebiehajú hlavou, až k nášmu prvému dňu na tejto škole. Obaja sme boli takí samotár. Požičial si mi drobné na jedlo, lebo som si zabudla peňaženku doma. Ja som ti na oplátku nakreslila obrázok. Veľmi sa ti páčil, bol si ohúrený, čo s ceruzkou dokážem. Pritom to je tak jednoduché, keď si bol pri mne ty. Všetci sa za mnou ľútostivo obzerajú. Prečo? Ja nie som smutná. Iba mi veľmi chýbaš. Ale viem, že to nebude trvať dlho. Ja si ťa nájdem. Prichádzam domov. Rodičia ma ihneď obímajú a opakujú "Bude to dobré.." Bez teba to nikdy nebude dobré. Slzy sa mi do očí netlačia. Ako som hovorila, nie som smutná. Ani zlomená.

Ďalší deň a ďalšia rutina. Znova tie pohľady. Začala som nosiť kapucňu, je mi to takto príjemnejšie. Zároveň zakrýva jazvy na mojich zápästiach. Pár si mi spravil ty. Vtedy som ešte nechápala, ako sa cítiš. Teraz to chápem. Odpusť mi, že som na teba kričala. Nechcela som..Ale bála som sa o teba. Ale o mňa sa neboj, ja to zvládnem.

Moje srdce, moju myseľ obmýva prázdnota. Začala som si písať denník. Chceš vedieť, o čom? Už to vieš. Práve ho čítaš. Aj keď.. Nemyslím si, že si ho niekedy prečítaš. Keď budeme spolu, materiálne veci už nebudú potrebné. Dnes som bola na brigáde u Mol's. Dívala som sa na jeden párik. Pripomenulo mi to nás, keď sme sem prišli prvýkrát. Prvýkrát si sa odhodlal a dal si mi pusu. Aspoň na líce. Bol si strašne hanblivý. Voňala som za čokoládou celý deň.

Rozhodla som sa prejsť po meste, na miesta, ktoré si mi ukázal. Po celom dni som došla na koniec. Kolajnice vlaku. Tu si mi povedal o svojich pocitoch ku mne. Bol si nervózny ako nikdy predtým. Spomínam si na tvoje slová..

Čakáš na vlak, ktorý ťa vezme preč. Vieš, kam chceš ísť a dúfaš, že ťa tam zavezie. Ale nemôžeš si byť istá. Ale je to jedno, pretože kamkoľvek nás zavezie, budeme navždy spolu.

Boli plné pravdy, ale teraz.. Odišiel si bezo mňa. Nechal si ma tu, v tomto krutom svete. Chcem znova snívať. Snívať s tebou. Počuť tvoj smiech, tvoj hlas, cítiť tvoj dotyk.

Znova som bola u Mol's. Páči sa mi tu, ale nebudem tu dlho. Zajtra dám výpoveď. Nemôžem na teba prestať myslieť. Už mi to lezie krkom, ale vždy viem, že to prestane. Čoskoro.

Pondelok. Deň, ktorý všetci nenávidia, no ja som zaň rada. Je to začiatok. Začiatok niečoho nového. V škole som sa nevyhla pohľadom, ale už som sa naučila nebrať si ich k srdcu. Možno, ak by mi niekto pomohol, zabudla by som na teba. Ale ja na teba nechcem zabudnúť. A nezabudnem. Nikdy.

Rodičia ma poslali za psychológom. Vraj sa ma tvoj odchod veľmi dotkol a potrebujem vraj pomoc. Ale ja pomoc nepotrebujem, už som si tým istá. Som v poriadku. Povedala som psychológovi pravdu. Bol šokovaný, nikto k nemu nebol takto úprimný. Chcel ihneď zavolať rodičom, ale neurobil to. Snažil sa so mnou komunikovať. Ty vieš, že to nemá cenu. Nevyjde zo mňa ani hláska, ak nechcem. Niečím si je ale istý. Hľadám vykúpenie. Hľadám teba.

Rodičia mi zakázali chodiť do školy. Dozvedeli sa o mojich myšlienkach. Nechcú ma pustiť z domu. Keď som im povedala o kaviarni Mol's, trochu povololili. Je to jediné miesto, kam môžem ísť. Ale strážiť ma nemôžu. Preto som sa rozhodla upratať si izbu. Bol v nej už celkom neporiadok, už bolo na čase. Pretriedila som si veci a vyhodila tie nepotrebné. Oblečenie som mala pekne uložené v skrini, akoby som sa ho ani nedotkla. Hodinky mi oznámili, že už je šesť. Zbalila som si veci, na denník som samozrejme nezabudla. Zakývala som im a vydala sa k Mol's. S uniformou v rukách vystupujem dovnútra a dvere sa za mnou zatvárajú. Zbadám Filla, kolegu na recepcii. Pozdravím ho a položím uniformu na stôl. Vie, čo to znamená. Šikovne preskočil stôl a venoval mi posledné objatie. Bolo prijemné, ale nie také ako to tvoje. So slzami na krajíčku odchádzam z kaviarne. Prechádzam sa poloprázdnymi ulicami mestečka. Rozmýšľam nad tebou. Snáď si na mňa nezabudol. Snáď vieš, že čoskoro prídem za tebou.

Stojím pred vlakom. Jeden akurát prešiel, nestihla som ho. Nevadí. Počkám si na druhý.

Už to trvá hodiny a nič neprichádza. Zmýlila som sa?

Chvíľku bosá kráčam po hrane koľajníc, snažiac sa udržať rovnováhu. Tak si ma to predsa učil. Vždy treba rovnováhu.

Po štyroch hodinách vidím konečne svetlo na konci môjho zorného poľa. Rozídem sa ku koľajniciam. Presne na miesto, kde si pred pár týždňami ležal ty. Som sama, tak ako ty. Pomaly si na ne ľahnem, dávam si na čas. Hlavu si opriem o jej kraj. Cítim ako sme si blízko. Zmierene vydychnem trochu vzduchu. Čakám na vlak. Neviem kam mieri, ale jedným som si istá. Že budeme navždy spolu.

Vlak sa ohromnou rýchlosťou blíži. Tep sa zrýchľuje, dych je kľudný. Svetlá oslepili moje oči, tak radšej zostali ukryté pred svetom. Vlak nezastavuje. Ide si pre mňa. Už len pár metrov. Ohluchuje ma hlasné trúbenie vlaku. Posledné sekundy ubiehajú ako celá večnosť. Aj ty si takto dlho čakal, než si ma opustil?

"Milujem ťa." ozve sa z mojich suchých úst pár sekúnd predtým. Necítim svoje telo. Už je po všetkom.

Temnota zaplavila moju myseľ. Nič nevidím, otáčam sa za ničím. Vtom sa predo mnou zjaví malé svetielko. Z toho svetielka sa stávaš ty. Usmievaš sa na mňa. Prameň vlasov mi zatiahneš za ucho a pohladíš ma po sánke. Nasleduje dlhý, vášnivý bozk. Viem, že to nie je skutočné. Nemám telo. Zostala mi len duša. Ale ty si skutočný. Chytíš ma za ruku a bežíme ďalej. Až sa všetko rozplynie v čiernote.

Emócie, city už opustili toto telo. Leží bezvládne pod vlakom, roztrhané na kúsky. Iskričky v očiach vyhasli. Život si hľadá cestu von. Za slobodou. Za tebou.