Tvoj svet ✔

>10.<

<Yvette>

„Kam ideme?" odvážila som sa spýtať Colina. Vedela som, že sa nepôjdeme najesť ako zvyčajne, pretože mi poslal správu, aby som sa najedla doma. Bola som teda zvedavá, čo vymyslel.

No on mi neodpovedal a ja som začínala byť nervózna. Nemala som rada tajomstvá. „Colin, prosím," hlesla som trocha zúfalým tónom a on mi venoval spýtavý pohľad.

Dobre, možno som znela viac zúfalo ako som chcela. „Nič nestresuj, Yv. Bude sa ti to páčiť."

Netušila som skadiaľ prišiel na prezývku Yv, ale nemohla som tvrdiť, že sa mi to nepáči. Znelo to tak rozkošne, že som sa nad tým vždy podvedome usmiala. Asi takýto vedľajší účinok mal fakt, že som prvýkrát v živote pripadala, že mám kamaráta. Možno preto som sa vždy zatvárila kyslo, keď spomenul zmluvu, ktorá ho ku mne viazala.

Napokon sme zastali pred veľkou budovou. Chvíľu mi trvalo kým som si uvedomila, že ide o nákupné centrum. Pri tom uvedomení som si hryzla do pery a nervózne som prestúpila z nohy na nohu. Bolo to len otázkou času.

„Ideme ti kúpiť nejaké oblečenie," zahlásil Colin a usmial sa na mňa. „Len také na bežné nosenie. Na ples si vyberieme niečo nabudúce, dobre?"

Musela som prikývnuť, hoci by som najradšej vzala nohy na plecia. Trocha som sa toho nakupovania desila.

Na periférii som nikdy nemala na výber z oblečenia. Dalo sa zohnať len v troch second-handoch, v ktorých končili veci vyhodené zbohatlíkmi z mesta a potom tam boli dva butiky, v ktorých som naposledy bola ako päťročná s mamou a ona mi kúpila pekné kvietkované šaty, ktoré boli doteraz na spodku skrine. Mala som ich na sebe len dvakrát.

Colin ma však už viedol dnu a neváhal, rovno vošiel do prvého obchodu s oblečením, ktoré nám prišlo do cesty.

„Takže, potrebujeme nejaké tričká, nejaké nohavice, aspoň pár topánok a ak chceš, môžeš si vybrať aj nejaké šaty. Hranice ti nekladiem. No, prosím, fakt tu nechcem trčať do večera."

Prikývla som. To som teda v pláne nemala ani ja.

V prvom obchode mali zaujímavé nohavice, ktoré hneď lákali môj pohľad. Colin si to všimol a popchol ma, aby som si ich vyskúšala. Šlo o trojštvrťové nohavice, ktoré však boli nariasené, mali kvietkový vzor a preto vyzerali, akoby šlo o sukňu. No boli nesmierne pohodlné.

Colin môj výber ohodnotil len spokojným prikývnutím a vložil nohavice do nákupného košíka. Ešte som sa trocha poobzerala a napokon som vytiahla jednoduché modré rifle, ktoré boli v akcii a svietila na nich červená nálepka s nápisom: -50%!!!.

Rozhodla som sa zobrať aj tie.

Colin sa bez slova ujal platenia so špeciálnou kreditkou, ktorú mu vystavila pani Coxová. Potom schytil igelitku a my sme sa pobrali do ďalšieho obchodu.

V ňom sa mi zapáčil bordový sveter, no váhala som. Colin hovoril o nohaviciach a tričkách, o svetri slov nebolo.

Chvíľu som sa obzerala naokolo, no môj pohľad aj tak vábil elegantný, no zároveň športový strih, ktorý mi pripomínal starý sveter, ktorý som mala doma.

Colin si všimol kam stále zalieta môj pohľad, hoci som sa tomu chcela vyhnúť.

„Sveter som síce nespomenul, Yv, ale pokojne si ho skús. Myslím, že sa ti bude hodiť," žmurkol. Nečakal na moje prikývnutie, ale rovno mi podal vešiak s rovnakým svetrom.

Napokon však nevyzeral tak dobre ako na figuríne, tak som to nechala tak a pokračovali sme v ďalšom obchode.

>>>>>

>Colin<

Išlo jej to prekvapivo rýchlo. Jeden obchod sme s druhým striedali jedna radosť a hoci som už nevedel v ktorej ruke držať tašku. Vždy si vybrala len jeden dva kusy a čo ma prekvapovalo, nehľadela len na výzor, ale aj na cenu. Vždy si najskôr pozrela veci vo výpredaji a až potom prešla na ostatné veci.

V taškách som mal už pár čiernych tenisiek, asi tri nohavice, štyri tričká, jeden sveter (ktorý som jej nanútil, pretože s tým mackom cez celé brucho to vyzeralo jednoducho na zožratie) a jeden dáždnik, ktorý sa tam dostal ani neviem ako. Zrazu nám ho len ponúkla predavačka a keď sa naň Yvette zamračila s tým, že ani nevie o čo ide, musel som jej ho kúpiť. Teda, v podstate ho kupovala moja mama, ale nebudeme zachádzať do detailov.

V podstate sme mali už všetkého dostatok, no časovo sme na tom boli dobre, tak som sa rozhodol, že si prejdeme aj zvyšné tri obchody a stihneme sa ešte aj najesť v miestnej pizzerii.

Keď sme vošli do posledného obchodu, vedel som, že s prázdnymi rukami neodídeme. Na hlavnej figuríne v strede obchodu stáli pekné letné šaty na ramienkach. Boli svetložlté, no boli posiate desiatkami, možno stovkami drobulinkých kvetov. A to bol presne štýl Yvette.

Videl som ako sa snažila pohľadom zavadiť o všetko, len nie o tie šaty. Lákalo ju to, videl som to na nej.

Takže som neváhal a potiahol som ju za ruku. Prekvapene sa mykla, keď sa naše dlane dotkli, no popravde neprotestovala. Dotiahol som ju k regálu, kde boli povešané tie šaty. „Vyber si svoju veľkosť a vyskúšaj si to. Podľa mňa to bude dokonalé."

Trocha sa zapýrila. „Majú veľký výstrih," šepla.

Naozaj neboli tie najdiskrétnejšie, no preto boli letné. A boli ďaleko pred hranicou neslušnosti. „Sú tak akurát," usmial som sa na ňu. „Tak neprotestuj a skús si ich."

Váhavo si vybrala svoju veľkosť a zaliezla do kabínky. Čakal som ju opretý o stenu, ale ani tá mi nepomohla, aby mi svetom neotriasol pohľad na jej telo.

Nebola oveľa viac odhalená ako keď bola v tenkom tričku s krátkym rukávom, alebo v kraťasoch, ktoré si ani tak nekúpila. No páni, aj tak vyzerala krásne.

Teda, bola pekná aj predtým. Videl som to. Aj matka to videla a neraz to pri večeri okomentovala. Mala jemné a hladké črty, krásnu pokožku, veľké očí a zamatové vlasy. No to všetko teraz vyniklo ešte väčšmi. A ja som sa nedostal k slovám.

Nervózne prestúpila z nohy na nohu, ako to robievala tak často. Pohľad zabodla do zeme a rozpačito sa usmiala.

„Vyzeráš krásne," pochválil som ju.

Tentoraz jej rumenec zalial ešte aj uši, nad čím som sa musel zasmiať. Bolo to asi prvýkrát, keď som sa v jej prítomnosti fakt úprimne rozosmial.

„Prezleč sa späť. Tieto ti určite kupujeme," rozhodol som sa a odmietol som prijať námietky. Tieto šaty boli ako stvorené pre ňu.

Napriek tomu, že sme s nákupmi skončili pomerne skoro, zdržali sme sa. Pri jedení pizze sme hovorili viac ako za celé doterajšie dni a ani sme sa nenazdali, vonka sa ochladilo a zdalo sa, že slnko začína zapadať za obzor.

Yvette som odprevadil až k hraniciam, aby nemusela sama vláčiť všetky tie tašky, no polovicu z toho som aj tak bral so sebou – že však nabudúce si ich zoberie.

Bol som v takom vytržení a tak spokojný z celého dňa, že som sa s ňou rozlúčil s pusou na líce.

Nerozmýšľal som nad tým.

Vôbec mi nenapadlo aké by to mohlo mať následky.