Fatty Body

☘

Budík zacinkal a tým mi oznámil, že je na čase vstávať. Obliekla som sa a zišla dole. Chcela som sa ísť obuť, keď v tom na mňa zakričala mama.

"Dobré ránko, zlatko. Nebudeš raňajkovať?"
"Dobré aj tebe, mami. Nie som hladná. Nebudem raňajkovať."
"Tak si zober desiatu," rozkázala mi. Prišla som teda do kuchyne za ňou.

"Kúpila som ti včera tvoje obľúbené maslové croissanty," usmiala sa na mňa, no mne úsmev padol.
"Pečivo? Ďakujem, ale ja pečivo už nejem." (Heh, sama sa sacharidom snažím čo najviac vyhýbať. Hlavne čo sa týka pečiva.)
"Neješ? A to už len prečo?" zarazila sa.
"Len by som chcela schudnúť," povedala som narovinu.
"Ale prečo? Nie si tučná. A navyše nikdy si sa netrápila svojou postavou."
"To sa tak nejak zmenilo," povedala som a vyšla z kuchyne. Obula som si tenisky, zobrala batoh a predtým, než som opustila náš dom som mame zakričala, že si niečo kúpim v bufete.

Pred školou ma už čakala Daniela. Objali sme sa a vyrazili do bufetu. Do bufetu chodíme tak dvakrát do týždňa a väčšinou si nakúpime blbosti ako sú tyčinky, čokolády, chrumky, cukríky a podobné cukrom a tukmi natrepané veci. Tentoraz to ale tak nebolo. Zobrala som si šalát a dvojlitrovú vodu. Aby som bola úprimna, šaláty veľmi nemusím, no bohužiaľ nič iné, čo by ma zaujalo nemali. Daniela do mňa rýpala, aby som nebláznila a vzala si bagetu. No to iste! Bagetu? Keď som odmietla croissanty? Nech zabudne. Toľko kalórii!

Deň prebiehal normálne. Nič zaujímave sa nestalo. Daniela sa do mňa snažila každú prestávku napchať cukríky, no ja som s pevnou vôľou odolávala. Ona sa ale nevzdávala a stále sa mi ich snažila napchať do úst. Na poslednej prestávke som to už nezvládla a vybuchla som. Vytrhla som jej balíček z rúk až sa pár cukríkov rozsypalo po zemi a hodila som ho do koša.

"P-prečo si t-to urobila?" vyhŕkla. Všetci sa na nás pozerali. Celá trieda. V tom okamihu som vychladla a líca sa mi hneď sfarbili do farby ruži.

"J-ja-prepáč, nechcela som. Vytočila som sa."
"Kúpim ti po ceste domov nový balík, len sa ma nesnaž nakŕmiť jeho obsahom," dodala som a so sklopenou hlavou si sadla na svoje miesto. Zazvonilo na poslednú hodinu. V tichosti som ju pretrpela. Občas som na sebe zacítila Danielin pohľad, no nepozrela som sa na ňu. Keď sa hodina ukončila, pobalila som si veci a vybrala sa s Danielou ku skrinke. Obuli sme sa a vybrali sa von zo školy. Išli sme v tichosti, až kým som nenarazila na obchod. Danielu som potiahla tým smerom.

"Čo to robíš?"
"Idem ti kúpiť tie cukríky."
"To nie."
"To áno."
"Prečo toto robíš?"
"Pretože som urobila blbosť."
"Nemyslím tie cukríky. Myslím toto všetko. Prečo sa chceš takto obmedzovať? Nie si tučná. Chceš robiť radosť ľudom, ktorí o teba len zavadia pohľadom?" pozrela na mňa s výčitkami.
"A čo, keď chcem?!"vyhŕkla som naraz podráždene. Dúfala som, že to pochopí. Že sa bude vedieť do mňa vcítiť, keď je moja najlepšia kamarátka. Zrejme som sa mýlila. Nechápe to!

"Nechápeš to," povedala som už kľudnejšie.
"Nevidíš to čo ja. Necítiš to čo ja."
"Nie som si istá, že z nás som ja tá, ktorá nevidí," odvrkla s kamenným výrazom a vybrala sa iným smerom.