Kiežby som mohla byť ako on. Bezstarostne vybehnúť do lesa a zanechať tu všetko, čo ma trápi.
Netušila som, ako rýchlo sa mi toto prianie môže splniť, až kým jedného dňa hnedý vlk neurobil niečo, čo ma potešilo aj vyľakalo zároveň.
Prišiel tak ako zakaždým. V jeho pohľade však bolo niečo iné, zvláštne. Ako by ma volal, aby som ho nasledovala.
Bolo by vôbec možné tomu odolať?
Postavila som sa a kráčala som za ním do hlbokého lesa.
Lesná cesta sa strácala, čoraz viac konárov a tŕňov mi blokovalo cestu.
Už som si myslela, že to nikdy neskončí, leď odrazu zastal.
Pred nami sa rozliehala menšia čistinka a na nej sa veselo hrali štyri malé vĺčatká.
YOU ARE READING
Údolie nemých tvárí ✔️
Short StoryKeď sa nedokážeš zachrániť sama, tvoja myseľ ti v tom pomôže. Stačí načúvať a otvoriť sa všetkému, čo ti ponúkne. Možno objavíš svojho hnedého vlka, ktorý pohltí strach, smútok a temnotu.
