Bohužiaľ, čas zastaviť nedokážem. Aj tá najkrajšia chvíľa musí niekedy skončiť. Medzi vĺčatami sa objavila sivá vlčica a pozerala priamo našim smerom. Volala svojho druha k sebe.
Venoval mi posledný pohľad. Vedela som, že sa so mnou lúči, no nebolo mi to ľúto. Vedela som, že týmto objatím sa kus hnedého vlka navždy vryl do mňa. Niekde tam vnútri bude spať a čakať. Prebudí sa zakaždým, keď sa navôkol začne vytvárať temnota.
Ani jeden z vlkov neprehovoril, no porozumela som im omnoho lepšie, než akémukoľvek človeku. Nemým tváram sa všetky slová odzrkadľovali v očiach. A ja som mala to šťastie, že som v nich vedela čítať.
Stále si nie som istá, či hnedý vlk skutočne existoval. Ale s istotou viem povedať, že ma nejeden krát zachránil pred pohlcujúcou temnotou.
KONIEC
YOU ARE READING
Údolie nemých tvárí ✔️
Short StoryKeď sa nedokážeš zachrániť sama, tvoja myseľ ti v tom pomôže. Stačí načúvať a otvoriť sa všetkému, čo ti ponúkne. Možno objavíš svojho hnedého vlka, ktorý pohltí strach, smútok a temnotu.
