Ako by dopadol Princov príbeh, ak by Lily Evansová využila svoj temperament a dôvtip...?
Satirická poviedka inšpirovaná duchaplnou, obdivuhodnou, talentovanou, silnou a inteligentnou mladou ženou (!mala len 18 r.!) , ktorá sa nedá zastrašiť a rozhod...
***citované z knihy Harry Potter a Dary Smrti, by J.K. Rowling*** ... „Mrzí ma to.“
„To ma nezaujíma.“
„Mrzí ma to!“
„Šetri si dych.“
Bolo to v noci. Lily mala na sebe župan a s prekríženými rukami stála pred portrétom Tučnej panej pri vchode do chrabromilskej veže.
„Vyšla som iba preto, lebo si sa vraj vyhrážal, že tu budeš spať.“
„Vyhrážal som sa. A urobil by som to. Nechcel som ťa nazvať humusáčkou, to len...“
„Vykĺzlo ti to?!“ V Lilynom hlase nebola ľútosť.
***koniec citácie***
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Snape sa zatváril skľúčene. Zdvihol ruky v obrannom geste, ako by sa snažil brániť útoku, ale bol si vedomí, že tentokrát to naozaj prehnal. Lily sa jeho slová očividne hlboko dotkli a nemohol jej to ani vyčítať. Smel si iba sypať popol na hlavu a dúfať, že mu odpustí.
„Ako sa mám obhajovať, Lily?“ spýtal sa.
Mladá žena sa vystrela v plnej výške a zazrela na svojho priateľa, ani čoby vzhliadala na poníženého služobníka.
„Myslela som si, že veľký Severus Snape sa vie vynaliezavejšie oháňať mágiou slova. Zdalo sa mi, že s tým na nádvorí nemal žiadny problém!“
„Ach, Lily,“ pristúpil k nej a pokúsil sa vyslobodiť jej ruky z prísnej neprístupnej pózy a vziať ich do svojich dlaní, „Odpusť mi moju hlúposť. Budem ťa presviedčať pokým mi neudelíš milosť. Vystojím tu dieru, kým si to nerozmyslíš. “
„Omyl, Severus,“ zagánila naňho a ukázala na dlážku, „Na kolená. Rozmyslela som si to, máš pravdu, ak chceš moje odpustenie, nečakaj, že ti to uľahčím. Stáť, pche, to by nebolo ani zďaleka dostačujúce.“
Severusovi až zabehlo. Chcela, aby sa ponížil, aby si kľakol a merlinvie, čo ešte má v pláne. Zovrel pery a zabodol svoje čierne oči do planúcich zelených tôní. Nehla ani brvou a čakala.
„Na kolená Severus, nebudem to opakovať,“ zasyčala a vytrhla si ruky z jeho dlaní. Naklonil hlavu nabok a v očiach sa mu zračilo odhodlanie.
„Chceš, aby som si kľakol?“ spýtal sa a zatínal sánku. „Po tom všetkom ponižovaní od Pottera? Aby si mala zadosťučinenie, že som dostatočne preukázal svoju kajúcnosť a nakoniec by si mi odpustenie aj tak odmietla? To by bolo odo mňa vskutku hrozné, keby som ti to odoprel. Tak teda dobre.“
Pokľakol pred ňou na koleno a hlavu sklonil ako bojovník, ktorého mali pasovať do stavu rytierskeho, nakoniec zdvihol tvár a vzal jej ruku do svojich. S plnou vážnosťou sa zakliesnil pohľadom do tých milovaných zelených očí a vznešene predniesol;
