I love you in every plane of perception as possible

a story without borders

Keď Leo vchádzal do triedy, okamžite si všimol svoju kamarátku. Dnes nesedela na svojom mieste, tak ako vždy. Stála pri okne a rozprávala sa s... ako sa len ten chlapec volal? Louis. Eliz nikdy nebola ten typ, čo by sa hodil okolo krku každému sexy chlapcovi ktorý okolo nej prejde. Vlastne nebola... nepamätal si, že by s kýmkoľvek chodila. Ale introvertom rada rozmotávala jazyk, nech už to bolo akékoľvek pohlavie.

Leo si sadol do svojej lavice a pozrel sa na displej svojho telefónu. Krátke, kučeravé vlasy sa zdali byť v poriadku. Bola ale škoda že displej neodráža tak dobre farby. Vždy mal rád farbu svojich vlasov. Hrozne tmavá, taká nevýrazná a matná, ale pri tom nie čierna. Čo sa ale nedá povedať o jeho očiach. Tie boli tak do zelena ale pri tom hnedé, že mu pripomínali bažinu.

Rozhliadol sa po triede a hľadal Alexa. Nebol tu. Vždy mu hovoril, keď nepríde do školy. Vlastne si hovorili skoro všetko. Možno iba zabudol, pomyslel si. Ale aj tak z toho nemal dobrý pocit.

°°°

Práve sa s Liz vracajú domov, pri čom rozoberajú Louisa.

,,Takže iba ďalšia nevinná obeť tuto slečny Lizie, introvertne orientovanej," povie Leo a okamžite sa zaškerí nad absurditou toho označenia. Eliz sa uškrnie a dá Leovi päsťou do ramena.

,,Môžeš s tým prestať? Snažím sa mu iba pomôcť. Určite bude rád za nejakých kamarátov a keď si ich nedokáže spraviť sám, pomôžem mu." Jej krátke vlasy sa vo vetre zmietali a nadskakovali pri každom kroku. Krátkymi vlasmi nemám na mysli krátke po plecia alebo niečo podobné, ale čisto chlapčenský zostrih. A jej meno tiež nie je bežné. Už len to, že ju môžete volať Eliz, Liz, Lizia, Lizi, akokoľvek vás napadne a každé to označenie má isté čaro, je zvláštne.

,,To hovorí ten, kto nedáva pozor na hodinách preto že má príliš veľa práce s premýšľaním nad Alexom." Eliz sa zvonivo zasmiala a Leo jej po tej vete chcel vrátiť žduchnutie do ramena, ale Eliz ušla. Nie len od neho, ale rovno domov... dosť náhodný a chaotický človek.

°°°

Leo sedel na gauči a usmieval sa nad konverzáciou s Liz. Občas má zaujímavé poznámky ohľadom Alexa spolu s Leovou orientáciou. Nikto nebol doma. Mobil položil na stôl, hneď pred gaučom, a vydal sa po schodoch do svojej izby. Ako robil úlohy, ani si nevšimol že niekto prišiel.

,,Som doma," ozval sa hrubší hlas jeho otca. Rýchlo mu odpovedal na pozdrav a ďalej sa venoval úlohám. Po pár minútach mu ale myšlienky skĺzli k Eliz a zároveň tak aj ku konverzácii, ktorú ešte pred chvíľou viedli. Musel sa pousmiať. Chcel sa na tých pár správ pozrieť znova, ale uvedomil si, že mobil nechal odomknutý na stole. Okamžite vystrelil zo stoličky. Jeho otec... povedzme že to nie je človek, ktorý by podporoval ľudí ako je Leo. Navyše by bol schopný si prečítať tie správy, on nemá zábrany. Keď sa blížil ku schodom, zastavil.

Jeho otec bol otočený chrbtom k nemu a asi krájal zeleninu. Jeho telefón bol stále na rovnakom mieste. Potichu, pomaly sa k nemu snažil dostať. Ešte pomalšie ho zobral a pozrel na displej. Bola tam tá istá časť konverzácie, ktorú tam nechal. Otočil sa že odíde, ale...

,,Aha, takže... máme v dome buzeranta... ktorý sa "zamiloval" do svojho najlepšieho kamaráta." Lea zamrazilo. Prešla ním vlna šťastia keď otočil ten telefón a myslel si, ako otec o ničom nevie. Len čo počul to aha, došlo mu ako strašne sa mýlil. Ak by nemal mobil už vo vrecku, vypadol by mu z ruky.

Čo ho na tom ale najviac desilo, bolo s akým kľudom to hovoril. Akokeby... akokeby už sa ani nesnažil mu niečo vtĺcť do hlavy, akoby to už vzdal. Ak jeho otec niečo vzdal, zabudol na to že to existovalo. Jediné, čo Leo v ten moment chcel bolo, aby sa s ním nestalo to isté.