WHY ME? [hs ff]

Part 2

"Ešte som neskončila, tak sa láskavo ukľudnite!" zakričala, ale už nie tak hrôzostrašne ako predtým.

"Je tu jeden sirotčinec, ktorý zoberie 45 detí. Inak to bude tak, že Vás rozdelíme po 15 do 5 siročincov po celej krajine. Ak prečítam Vaše meno prídete ku mne. Rozumeli všetci?" prikývli sme a čakali, kým prečíta naše meno.

Mená čítala a čítala.

Modlila som sa, aby som bola medzi tými 45, ktorí pôjdu spolu. Bolo by to super, mať čo najviac ľudí, ktorých poznám pokope.

Skupinky po 15 odchádzali a odchádzali. Tešila som sa. Neprečítala moje meno.

Ostala som vo veľkej skupine. Žena nás spočítala, či nás je presne 45. Tomu tak aj bolo.

"Dobre takže vy ste ostali a pôjdete všetci spolu do jedného sirotčinca. Odveziete sa tam autobusom, cesta bude trvať približne 3 hodiny. Autobus čaká na parkovisku, prosím nasledujte ma." povedala a začala kráčať po chodníku. Takto odprevadila každú skupinku k ich autobusom.

Pred autobusom čakali 2 chlapi, mohli mať tak okolo 20. Vyzerali byť milí. Ani škaredí neboli.

"Tu ich máte, ďakujeme, že ste nám pomohli a zobrali si ich k sebe pod strechu,"povedala žena chlapom veľmi milým tónom, "nechám Vám ich už tu. Papiere o nich už máte, takže ja už môžem ísť. Čaká Vás dlhá cesta. Dovidenia." tá žena vyzerá byť strašne inteligentná. Možno to robia iba tie okuliare.

"To je maličkosť, dovidenia." povedal jeden z chlapov.

"Dobre, choďte si sadnúť do autobusu, po ceste sa porozprávame." povedal ten istý muž a my sme nastupovali do autobusu.

Sadla som si viac dozadu a ku oknu.

Ku mne si sadla Jane, 14 ročná bruneta s hnedo-zelenými očami. Je vždy na mňa milá a dobre si s ňou rozumiem. Som rada, že je tu somnou.

"Ahoj Oli." vzdychla.

"Ahoj Jane, ani nevieš aká som rada, že si tu somnou." povedala som a mierne sa usmiala.

Usmiala sa späť a ja som videla, že sa moc nechce rozprávať, tak som ju nechala tak. Vlastne ani ja som nechcela. Je toho na mňa veľa.

Autobus sa pohol a my sme boli asi 10 minút už na ceste do nášho nového domova.

"Dobre, takže ahojte. Ja som Liam Payne a toto je Harry Styles." ukázal na chlapa alebo chlapca stojaceho vedľa neho, mal hnedé kučeravé vlasy a krásne zelené oči. Mal pár tetovaní, bol vysoký a mal vypracovanú postavu, nemal ju až tak vypracovanú ako chalan, ktorý rozprával. Teda ako Liam.

Liam bol tiež celkom vysoký, mal hnedé vlasy, ktoré neboli kučeravé a mal hnedé oči. Taktiež mal tetovania.

"A budeme pre vás 'pestúnky'," slovo 'pestúnky' naznačil do úvodzoviek.

Toto majú byť naše pestúnky ?

Však vyzerajú akokeby patria do nejakého gangu, ktorý zabíja ľudí alebo tak. Neviem si ich predstaviť ako nám varia jedlo alebo niečo podobné.

Možno preto dal slovo 'pestúnky' do úvodzoviek. Možno nám nejdú variť, iba vlastnia siročinec alebo tak.

"Ostatok Vám povieme, keď prídeme." dopovedal Liam a išli si sadnúť na sedačky vpredu.

Vyzerali byť milí.

Jane bola stále ticho, tak som ju nechala tak. Vyzerala, že je hlboko ponorená do svojich myšlienok. Oprela som si hlavu o okno a zaspala.

"Hej, Oli vstávaj, sme na pumpe." drgala do mňa Jane, snažila sa ma zobudiť. Síce som ju počula, ale bola som lenivá otvoriť oči.

"Oliviaa vstávaj." horko-ťažko som otvorila svoje hnedé oči a pozrela sa na ňu.

"No hurá. Poď pôjdeme na wc-ko." povedala a ťahala ma aby som sa postavila. Po asi 30 sekundách som sa spamätala a už som za ňou kráčala von z autobusu.

Prišli sme späť do autobusu a sadli si na naše miesta. Liam nám dal vody a desiatu, ktorá sa skladala z dvoch rožtekov a dobožky pre každého.

Zjedla som to a následne zas zaspala.

"Vstávaj, už sme tu." drgala zas do mňa Jane a mne nezostávalo nič iné, ako otvoriť oči.

"Poď, sme v autobuse už posledné." na to som sa hneď postavila a išla za ňou cestičkou autobusu ku predným dverám. Zadné už zavreli.

V predu sa na nás pozeral Harry. Sklonila som hlavu k zemi ale jeho prenikavý pohľad som stále na sebe cítila. Nebolo mi to príjemné.

Prešli sme okolo neho a konečne vyšli z autobusu. Stála pred nami pomerne veľká budova. Nebola tak veľká ako náš minulý sirotčinec. Ale bola veľká.

Autobus zaparkoval už v areáli pri budove. Okolo nás bol obrovský plot, ktorý by nikto nepreliezol. Aj kebyže sa dostane na vrch, nepreliezol by kotúč ostňov ostrých ako žiletky.

Vyzeralo to ako väzenie, nie ako sirotčinec. Pred bránou dokonca stáli aj dvaja mohutní muži v čiernom. Mali vražedné pohľady. Naháňali strach.

Kde to sakra sme.