WHY ME? [hs ff]

Part 1

Vyšla mi slza, pri pohľade na vrecá pohodené na zemi. Aj keď som nevedela kto tam leží, bolo mi ich ľúto.

Rýchlo som si ju ale zotrela, nemá zmysel tu teraz plakať. Musím sa sústrediť na živých a pomôcť im, ako sa len dá. Prišla som ku malému dievčatku sediacemu na chodníku, ktoré ma poznalo celý jej život. Pokročila som sa, aby som bola približne v jej úrovni.

"Ahoj Davina, si v poriadku?" jemne som sa jej spýtala a pohľadila som ju po vlasoch. Davina zavzlikala a hodila sa mi okolo krku. Len tak tak som sa udržala, aby som s ňou nespadla.

Neodpovedala mi, no nebolo ani treba. Ani ja som už nič nepovedala, iba som ju držala v náručí a snažila sa ju upokojiť hladkaním a kývaním zo strany na stranu.

Po veľmi dlhej dobe za nami prišiel lekár a skontroloval, či sme v poriadku. Takto to urobil s každým, kto nebol v sanitke, alebo v čiernych, hrôzostrašných vreciach, ktorých tam bolo teraz už viac.

Všetkých, ktorí sme boli v poriadku dali na jednu stranu. Bolo nás tam asi 100.

Náš siročinec bol priam obrovský. Naozaj. Bolo tam asi 200 detí. Bola to veľká budova. Opatrovateliek tiež nebolo moc málo. To, že nás tam bolo tak veľa, narušovalo moje súkromie celý môj život. A podmienky na žitie neboli v najlepsiom stave. Ale nesťažujem si. Jedlo, voda a teplo tam boli.

To že nás tu stálo asi iba 100 ma celkom vystrašilo. Nevedela som, po kom mám hľadať skôr, či je pri mne. Nemala som najlepšiu kamarátku, alebo proste najobľúbenejšieho človeka. Mala som rada všetkých a so všetkými som sa snažila čo najlepšie vychádzať.

Asi mi to aj fungovalo. Skoro všetky deti ma v siročinci poznali. Vždy sa mi pozdravili, keď som šla okolo nich, alebo sa len tak usmiali.

No teraz sa neusmieval nikto. Všetci sa triasli od strachu, čo bude ďalej. Vlastne ani ja sa som to nevedela. Stratili sme strechu nad hlavou. Nemáme rodiny. Nikto z nás nemá kam ísť.

Po asi 20 minútach ku nám prišla postaršia žena. Mala vysokú postavu, vlasy mala blond, sem tam nejaká šedina. Mala ich zopnuté v drdole. Mala okuliare a modré oči. Vyžarovala z nej autorita.

"Poprosím o pozornosť!" zakričala, aby sme si ju všetci počuli. V momente sme stíchli. Žena to videla a pokračovala, "Dobre takže začneme. Dôvod požiaru nevieme na isto, ale pravdepodobne zaň môže skrat elektrického prúdu. Viac než polovica bodovy zhorela a nie je možné tam viac bývať. Rozhodli sme sa kontaktovať iné sirotčince, aby ste mali nový domov.

Do každého sirotčinca môžme dať maximálne 15 detí. Nemôžme viac, prekročili by sme ich kapacitu, keďže nie sú veľké ako my a majú tam iba okolo 50 detí. Je Vás tu presne 120. Takže Vás roztriedime." začal šum. Všetci sa začali rozprávať, niektorí plakať. Bolo to strašné. Mali sme sa od seba oddeliť ?

"TICHO!" zaziapala žena z plných pľúc. Všetci stíchli a obrátili svoju pozornosť na ňu.