Spojené Svinstvom (ff Liam Payne)

2. Po prvé

Ako malá som nebola vysnívaným dieťaťom s vysnívaným životom. Bola som v decáku. To už tak nejak samo vraví o sebe. Žila som tam už od mojich 3 rokov. Matka sa nezvládla o mňa starať a nemali sme inú rodinu. A tak ma tam štát poslal. Zväčša som všetkým robila len problémy, aj keď nechtiac, no aj tak som nepatrila medzi najobľúbenejšie deti. Šikana za môj výzor bola celkom pravidelná. Ako dieťa som bola strašne bledá a s kontrastom mojich čiernych vlasov som vyzerala ako mŕtvola. Taktiež som nebola najchudšia. V tom strašnom mieste som mala len jedného človeka, ktorému som verila.

Bol to jeden z tých dní, keď si do mňa znovu niekto potreboval udrieť slovami. Ja som následne ušla na záhradu a schovala sa za jeden veľký kmeň stromu. Pár sĺz vyšlo na povrch mojich očí, keď som zrazu začula šuchot. Rýchlo som sa obzrela a pri košoch som zbadala postavu ženy. Rýchlo som si pretrela oči rukou, aby som lepšie videla a znovu som sa pozrela tým istým.

Spoznala som biele oblečenie upratovačiek. Práve vyhadzovala koše a ja som na ňu až príliš dlho zízala. Uvidela som ako sa aj ona zahľadela do mojich očí. Zjavila sa v nich neha. Nechala prácu tak a pomaly si sadla ku mne. Nič sme nevraveli keď z ničoho nič mi nastavila náruč. V ten moment som si uvedomila, že si nepamätám, že by ma niekto niekedy objal. A tak som ju aj ja jemne objala okolo krku, no keď som sa nahla, neuvedomila som si svoju silu a polohu mojich rúk a nechtiac som ju stihla na mňa. Rozosmiala som ju a spoločne sme tak aspoň na chvíľu ležali v tráve.

Vždy keď prišla ku mne do izby na mojej tvári sa zjavil veľký úsmev. Prinášala mi z obchodu nejaké sladkosti, ktoré som buď jedla, kým mi rozprávala niečo zo života alebo som si ich schovávala pod postel do krabičky. Rozprávala mi o jej mladých rokoch a o tom ako tancovala na parkete ako šialená. Smiala som sa na tom dosýta, pretože som si tetu Elen nevedela predstaviť tancovať. Možno to bolo iba jej vekom, no keď mi ukazovala fotky bola veľmi pekným dievčaťom. Vravela mi o jej prvej školskej láske Dylanovi Hammondovi a aj o tom ako ju potom bolela jeho strata, keď zomrel. Vtedy som si povedala, že nikdy nechem trpieť tak ako ona. Ešte aj vtedy, po tých rokoch sa jej v očiach mihol smútok. Pevne som ju objala a povedala: "Ja tu pre vás predsa stále som a budem."

Ani nie tak dávno potom, pamätám si, že som už mala 7 rokov prišiel môj vysnívaný deň. Dostala som sa stamadiaľ preč. Deň nezačal úplne najlepšie.

Po jednoduchých raňajkách sme mohli tráviť čas vonku. Sadla som si do tieňu a zatvorila oči. Len som načúvala okoliu. Takmer som sa nehýbala, kým ma z môjho malého pokoju nevytrhol hlas jedného špeciálneho človeka. Okamžite som ho zbadala. Ten hlas by som si s nikým nepomýlila. Daniel- chlapec, ktorý by s jeho bandou nikdy neodmietol zosmiešniť ma, no tentokrát mal zrejme novú obeť. To dievča tu bolo nové, zahliadla som ju po prvýkrát na obede, kde sa aj tak na malú miestnosť držala od všetkých  čo najďalej. A tak sa dialo aj teraz. Postupne ustupovala pred jeho slovami a Daniel išiel každým slovom ďalej. Poobzerala som sa a snažila sa nájsť nejakú staršiu osobu. Naozaj som nechcela ďalší problém.

Ako je možné, že nás nik nestráži? Povedala som si keď som zistila, že okrem detí naozaj nikoho nevidím. Aj z diaľky som videla, ako je vystrašená a nejaká sila postaviť sa za ňu ma zdvihla zo zeme. Pobehla som za nimi a všetci na mňa namierili pohľady. Ich pozornosť som trochu nedomyslela. Vlastne toto všetko bolo inštinktívne a nič som nemala premyslené.

"Čo tu robí naša milá mŕtvola?" spýtal sa ma Daniel a jeho "kamaráti" sa zasmiali. Znechutene som sa mu pozrela do očí. To ma naučila Elen- nedať na sebe poznať, že vás niečo ranilo, pretože jeho to ešte poteší a neprestane.

"Bránim ju. Je tu ešte len pár dní a ty si už z nej robíš svoju osobnú zábavu? Si úbohý!" vypľula som mu do tváre a ešte stále som spokojná za svoju odvahu. Bolo to prvýkrát, čo som sa mu takto postavila a cítila som sa úžasne.