Andromeda ukladala Teddyho do postieľky a pritom mu spievala uspávanku, aby sa malému bábätku dobre spinkalo. Pritom si všimla na poličke fotografiu. Jej manžel Ted sa na nej široko usmieval a na rukách držal ich šesťročnú dcéru, ktorej farba vlasov sa na fotografii stále menila – Nymphadoru. Srdce ju znova až priveľmi zabolelo.
Chlapček v postieľke zavrel svojej veľké oči a ona ho pohladila po vlasoch, ktoré pod jej dotykom zmenili farbu na ružovú, akoby chlapček tušil, na koho práve myslí. Andormeda sa zohla nad postieľku a pobozkala ho na čelo. „Spi sladko, chlapček môj. Môj jediný.“
Potom opatrne vyšla z izbičky a zatvorila za sebou dvere. Za posledné mesiace sa už toľko naplakala, že myslela, že už jej neostali žiadne slzy. Ale opak bol pravdou, keď sa jej po lícach kotúľali slzy veľké ako hrach. Nymphadora jej tak veľmi chýbala. Stále myslela na to, ako ju mala zadržať v ten osudný deň. Mala ísť namiesto nej. Aj tak jej už priveľmi chýbal Ted, nebola by jej až taká škoda. Nemala to dopustiť! Nemala svoju jedinú dcéru pustiť do vojny. Nech bola jej bolesť veľká, predsa len mala niečo, prečo sa jej oplatilo každý deň vstať z postele – svojho vnuka Teddyho.
Andromeda si sadla na sedačku a vybavovala si šťastný úsmev svojej dcéry, keď jej oznámila, že sa zamilovala a ďalšie šťastné úsmevy, keď jej a Tedovi oznámila, že sa bude vydávať a že je tehotná. Ale najkrajší úsmev mala, keď sa jej narodil Teddy. Na ten úsmev Andromeda nikdy nezabudne. Jej mladá dcérka mala ešte žiť. Mala celý svoj život pred sebou. Našla svoju spriaznenú dušu a mala maličkého syna. Prečo je ten svet taký nespravodlivý?
Spomenula si na to, ako pocítila príšernú bolesť, keď sa to dozvedela. Jej dcéra a jej zať. Obaja padli vo vojne. Spoločne. A o to väčšia bola jej bolesť, keď sa dozvedela, kto vyslovil tú smrteľnú kliatbu mieriac pritom prútikom na jej jedinú dcéru.
„Počkajte ma,“ blonďavé dievčatko utekalo za svojimi staršími sestrami. „Andy, Bella,“ kričala na nich, ale ony dve boli rýchlejšie. Schovali sa v altánku a keď tam Narcissa dobehla, obe ju vystrašili. „To sa nerobí!“
„Bol to len žart, Cissy,“ Andromeda ju objala okolo pliec. „Vieš, že rady žartujeme.“
„Ale mne sa to nepáči. Stále mi utekáte,“ mračila sa Narcissa. „A ty za nami stále utekáš,“ zasmiala sa Bellatrix.
„Lebo chcem byť s vami. Ste moje sestry. A ja vás mám veľmi rada. Ale vy mňa nie,“ smútila Narcissa.
„To nie je pravda, Cissy,“ Andromeda si kľakla pred svoju najmladšiu sestru a chytila ju za obe ruky. „Bella a ja ťa máme veľmi rady, však Bella?“
„Áno,“ prikývla Bellatrix.
„Budeme navždy my tri? Iba my tri? Sila troch? Sila nás sestier?“ pýtala sa ich Narcissa.
„Samozrejme, princezná,“ Andromeda ju pobozkala na líce. „Iba my tri. Nikto a nič na tomto svete nás nerozdelí.“
„Dobre,“ Narcissa sa usmiala na svoju sestru a potom sa obrátila na tú druhú. „Aj ty súhlasíš, Bella?“
„Áno,“ prikývla Bellatrix.
Narcissa vystrela svoju ľavú ruku pred seba, Andromeda položila svoju dlaň na jej ruku a nakoniec Bellatrix svoju na ruku Andromedy.
„Navždy sestry!“ zvolala nadšene Narcissa. „Nič nemôže zničiť naše puto!“
A predsa len zničilo. Andromeda pocítila pichnutie vo svojom srdci, keď si vybavila túto spomienku. Posledné mesiace bola stále silnejšia a jasnejšia a ona rozmýšľala, kde sa stala chyba. V ktorom momente stratila svoje sestry? V ktorom momente sa z Bellatrix stalo monštrum, ktoré bolo schopné zabiť svoju neter? Ako jej to vôbec Bellatrix mohla urobiť? Až tak veľmi ju nenávidela?
