Across The Seasons

6

MESIAC ŠIESTY:

JÚN

TÉMA:

ČERVENÁ

Legendy hovoria, že voľakedy dávno žili ľudia, ktorí oplývali nevídanými schopnosťami.

Čarovnými schopnosťami.

Boli medzi nami „obyčajnými" rešpektovaní, ctení a vážení...

Všetci z týchto čarovných ľudí boli nadpozemsky krásni, dobrí a vľúdni – dokonca sa povráva, že ich telá vyžarovali akúsi červenú žiaru, veľmi podobnú farbe krvi tečúcej z čerstvej rany, že ich oči boli prenikavé a ich pohľady sa zabárali do duše ľahko a nadnesene, podobne ako nôž, ktorým človek zakrojí do čerstvého chleba, že ich ruky vyžarovali teplo, ktoré dokázalo vyliečiť každú chorobu či ranu, že ich vlasy žiarili v tme sťa mesiac odrážajúci slnečné svetlo, že nikdy nezomreli prirodzenou smrťou, ale že sa ich telá, akonáhle ich duch opustil, premenili na kvapky rosy, chladný letný vánok, či búrkové mračno, aby sa odvďačili prírode, ktorá ich obdarila takými darmi...

Zároveň sa však povráva, že kedysi – mnoho a mnoho dní a rokov odvtedy už uplynulo, mnoho hriechov sa odpustilo a mnoho ľudských životov prešlo – jeden z týchto zázračných ľudí zatúžil po moci.

Každý by vám povedal inak, no moje staré matere mi vždy rozprávali, že sa to všetko stalo počas krutej zimy, ktorej sa nevyrovnali tie predošlé, ani tie budúce.

Počas tejto zimy istý chlapec z istej rodiny prišiel aj o tú poslednú radosť, ktorá mu v živote zostávala. Nikto presne nevie, čo to bolo... ale v túto zimu si tento chlapec povedal, že raz, až bude najmocnejším človekom na svete, mu už nikto nikdy nezoberie veci, ktoré má rád a ktoré sú mu drahé.

A tak sa stalo, že tento chlapec vyrástol a mal pripravený dokonalý plán. Dokonalý plán pre ovládnutie celej svojej krajiny, pre ovládnutie celého ich sveta, dokonca pre ovládnutie celučičkého vesmíru – pravda, ak by niekto vtedy čo i len tušil...

Legenda však tiež hovorí, že raz príde dievča – v príbehoch ju vždy označujú ako Dievča Ruže –, ktoré tohto chlapca, čo si podmanil celý svet slobodného národa Červených, zastaví raz a navždy.

Ale... sú to len povedačky, ktorým veria len blázni a starci, no nie?

Nie...

Keď malý Thomas utekal lesom – slzy mu tiekli po tvári a každú chvíľku sa potkýnal – myslel len a len na to, ako sa vždy všetci hrozne mýlili.

Národ Červených predsa existoval.

Veril tomu.

Bol si tým taký istý.

„Na kraji sveta," šepol a utrel si z líc slzy, „týči sa hrad do výšky."

Museli predsa existovať!