All Right Dude ;P

3. Kapitola

"Som domáa!" Zakričala som na celý byt aby ma bolo počuť.
Nikto sa mi neozval tak som predpokladala Frederika odcestovaného.

Prišla som do kuchyne kde sa zvŕtal nad kuchynskou linkou a niečo varil.

Prišla som k jeho chrbte a hlavou sa načiahla poza jeho rameno aby som zistila čo čaruje. "Čo kuchtíš? "

"Malé prekvapenie." Rukou mi zabránil vo výhľade. "Choď zatiaľ niečo robiť. Nejakú ženskú vec. Šup šup." Odstrčil má bokom a naďalej si niečo miešal v hrnci.

Sklamaná, hladná a zvedavá som sa pobrala do kúpeľne osprchovať sa.
Obliekla som sa do domáckeho pohodlného oblečenia. Očami som zavadila o hodiny na nočnom stolíku. Dnes mám mať to dobrovoľné stretko s tým chraplákom. Nepovedal presný čas len večer. Teraz je šesť hodín. Keď dojem Frederikovo umenie možno sa s niekým ešte dohodnem.

.

"Mňam, musím ťa pochváliť. Bolo to dosť dobré. Na teba." Vychvalovala som už druhé jedlo ktoré mi za život Frederik navaril.

"Bodaj by nebolo."

"Ozaj, kedy sa chceš vrátiť do normálneho života?" Načrtla som čo ma najviac zaujímalo.

Frederik sa pozastavil nad jedením. Po kratšej pauze sa oprel o opreradlo stoličky.
"A toto nieje normálny život?"

Chcela som sa zasmiať no jeho vážna tvár má zastavila. Hneď som zvážnela aj ja.
"Prenocovanie u kamarátky a stále vylehovanie na gauči sa mi nezdá ako tvoj "bývalý" klasický život." Poznamenala som s kamennou tvárou. Mám ho veľmi rada ale aby sa stal mojim spolubývajúcim na gauči, nie ďakujem.

"Pozri, keby som ti platil polovicu. Ani by si neve. ............"

"Fred..." stopla som ho hneď na začiatku: "máš nejaké problémy s bývaním?"
Po odmlnke som nesmelo dodala. "Alebo s rodinou?" Nadvihla som obočie.

Frederik si rukami prešiel po tvári a unavene si vzdychol.
"Pozri, to naozaj nieje tvoj vec. Len.....sa pýtam či by som tu ešte pár dní mohol pobudnuť." V hlase mu bolo cítiť rezignáciu aj odpor.

"Áno mohol."
Och, tak rada by som mu na to povedala niečo ironické a vyhodila ho z bytu no keby som akokoľvek chcela moje svedomie by mi to nedovolilo. Hocikto iný by už stal vonku na ulici. Keby som mala spočítať koľko krát mi pomohol nestačili by mi prsty na obidvoch rukách.

.

Po večeri som cítila zvláštny pocit. Vonku pršalo takže sa mi moc do klubu nechcelo ísť.
Po premyslení som dospela k záveru nech aspoň zavolám Petre či má čas a záujem dnes trochu poflámovať. Petra je taký môj hlavný kolík v živote už od detstva. Je to človek ku ktorému mám najbližšie zo všetkých kamarátov.

Vytočila som jej číslo. Po dvoch pauzách sa ozvala.
"No čo, ako žiješ?" V hlase bolo počuť akoby ubehla päť kilometrov.

"Čo si ubehla maratón?"

"Nie len..." malá pauza na nádych, "som dobiehala autobus. Ten zmrd prišiel o dve minúty skôr." Skôr by som verila odpovedi o jej dvojminutovom meškaní.

"Máš dnes večer čas? " Podišla som k hlavnej veci.

"Myslíš teraz? Aaaaa .....ako sa to vezme. Musím sa ísť ešte domov prezliect a osprchovať. Hneď potom som tvoja."
To by mi akurát vyhovovalo. Predsa len, každý si pojem večer predstavuje pod trochu iným časom.

"O pol ôsmej pri bare Fiasko. Nemeškaj!"

Petra pohmkala na znak súhlasu. "Ja aj tak nemeškávam."