Kliatba večnosti (Nemŕtvi #1)

24. kapitola - Obvinenie

Namiesto budíka ma prebral cengot mobilu. Horko-ťažko som od seba odlepila viečka, len aby som zistila, že v izbe panovalo ponuré šero. Slnko sa nestačilo vyhupnúť na oblohu a ja som za sebou mala sotva pár hodín spánku. Dlho do noci som utešovala Christie, až napokon zostala spať u mňa. Teraz mi chrápala pri uchu, natiahnutá do hviezdice. A to som si myslela, že nikto sa na posteli nerozťahoval viac – a agresívnejšie – než ja.

Zastonala som a schmatla vyzváňajúce zariadenie z nočného stolíka. Chris prestala chrápať, no nevytrhlo ju to z tvrdého spánku.

„Haló?" zachrapčala som do prístroja. Ani som neskontrolovala displej.

„Ahoj, Carry."

Po chrbte mi prebehol mráz a na moment som úplne zmeravela.

„Počul som, že si ma hľadala."

Sprudka som sa posadila. V okamihu sa mi rozochveli ruky, a keď som konečne prehltla hrču, ktorá mi z ničoho nič uzavrela hrdlo, bolelo to. „Odkiaľ máš moje číslo," spýtala som sa v tichosti, ale rozhodne nie pokojne. Aj ja som počula, ako sa mi triasol hlas. Vnútornosti sa mi zmenili na kamene.

„Z tvojej zložky." Začula som šušťanie papierov, ako keby si upír listoval v zmienenej zložke práve v tejto chvíli. Nešepkal, no hovoril tichšie, ako by na seba nechcel upozorňovať, nech už sa nachádzal hocikde. „Carry Johnsonová. Je tam aj kontakt na tvojho brata. Elliota."

Jeho meno vychádzajúce z Rogerových úst bolelo ako rana päsťou do nosa.

„Bol náramne prekvapený, keď som mu zavolal. Nemaj obavy," dodal – asi preto, že som sa zostra nadýchla. „Predstieral som, že je to omyl. Nechceme ho predsa vyplašiť. Podľa predvoľby usudzujem, že žije v Iowe?"

Vyskočila som z postele. Dlážka ma mrazila na bosých chodidlách. Teplota v miestnosti musela počas noci poklesnúť, pretože som si pripadala ako zavretá v chladničke. Svaly som mala stuhnuté, kosti ma bodali pri každom pohybe. „Prestaň s tým," precedila som cez zuby. „Nechaj môjho brata na pokoji. Sme v tom istom meste, dočerta. Vieš, kde pracujem. Určite vieš, kde žijem. Pokiaľ niečo chceš, tak príď za mnou a nenechávaj mi hlúpe vyhrážky."

Očividne som až príliš zvyšovala hlas, pretože Christie sa odrazu dvíhala na lakte a žmúrila na mňa opuchnutými rozospatými očami.

„Carry, Carry, Carry," karhal ma upír tým svojím prekliatym familiárnym tónom. Znel ako sklamaný strýko. „Som veľmi zaneprázdnený muž. Nemôžem sa ukázať pri tvojich dverách zakaždým, keď niečo potrebuješ. Musím plánovať apokalypsu. Lenže to ty dobre vieš, však?"

Dal mi priestor odpovedať, no radšej som si zahryzla do jazyka.

„Čo sa deje?" spýtala sa Christie. Do očí sa jej rýchlo vkradli obavy. Možno niečo vyčítala z mojich myšlienok. A možno som len na prvý pohľad vyzerala ako uzlík nervov. Presunula sa kraj postele. „Kto je to?"

Odtiahla som telefón od ucha a zapla hlasitý odposluch.

„V uplynulých dňoch si bola pilnou včeličkou." Rogerov hlas sa odrážal od stien izby a v tom šere pôsobil skoro tak desivo ako naživo. Voľnou pažou som si objala hruď, ale necítila som sa bezpečnejšie „Ty a tie tvoje kamarátky, ktoré nemáš. Carmen. Alexandra. Christie."

Posledná menovaná ešte väčšmi vyvalila oči. Aj keď Rogera nikdy nestretla a nepoznala jeho hlas, všetko ihneď pochopila.

„Zistila si aj ty niečo zaujímavé?"

Prešliapla som na mieste. Navlhčila som si vysušené pery. Prehltla som.

Presne o toto som sa už vyše týždňa snažila – spojiť sa s ním. A nie len to, chcela som sa s upírom stretnúť tvárou v tvár! Pod vplyvom hnevu mi vôbec nedochádzalo, aký stupídny nápad by to bol.