Dievča dvoch svetov

Prológ

Začalo to jedným normálnym poobedím. Normálnou cestou zo školy. Kto by predsa očakával, že by sa také niečo naozaj mohlo stať, však? Veď nie je možné, aby ste si našli spriaznenú dušu na ceste domov. Hlavne ak máte také šťastie ako ja...

Ale začneme pekne po porade.

Stalo sa to v jeden slnečný deň na konci septembra. Cestovala som autobusom zo školy. V ten deň sme končili o niečo skôr, a tak som mala v pláne si vystúpiť o pár zástaviek skôr a prejsť sa ku nám do dediny cez čistinku, na ktorej som mala v pláne nejaký ten čas aj pobudnúť.

Tento deň vyzeral byť úplne normálny. Avšak zároveň úplne iný od všetkých ostatných.

Cestou som si čítala jednu z mnohých kníh, ktoré som si chcela prečítať v ten deň. Možno pre zaujímavý dej, ktorý sa odohrával iba na papieri, som si nevšímala svoje okolie. Hoci som asi mala.

Sedela som sama v zadnej časti autobusu. Až o pár zástaviek ďalej, od tej mojej, nastúpila partia chalanov tak približne v mojom veku. Nejako extra som si ich ani nevšimla. Teda aspoň do doby čo si oni nevšímali mňa.

Začali si obzerať čo čítam a tie ich pohľady boli neznesiteľnejšie a neznesiteľnejšie. Hoci sme mali mať spoločnú cestu ešte asi zo štyri zástavky, pokým som mala vystupovať. Nedalo sa to vydržať už po niekoľkých sekundách.

Jeden z nich nabral odvahu, aby začal okupovať jedno miesto hneď vedľa mňa. A pritom boli voľné všetky štyri. No aj tak si prisadol úplne ku mne.

Jemne naklonil hlavu na bok, aby si mohol prečítať názov knihy, ktorú momentálne čítam. Avšak autobus sa tak natriasal, že to nedokázal prečítať s rukami vo vačku. Jeho teplé a jemné ruky letmo stlačili tie moje a knihu si natočil jeho smerom , aby si mohol v pokoji konečne prečítať názov knihy. Život pod nulou. Od nie tak veľmi známej spisovateľky, ale zároveň mojej dobrej kamarátky - Anami.

„A také pekné dievča ako si ty zaujímajú takéto hovadiny? A to akože prečo?" zvolá posmešne a mňa to neskutočne naštve.

„A také pekné dievča ako som ja by sa malo zverovať takému kreténovi ako si ty? Takže.... Čo myslíš, prečo?" zvolám na oplátku a zakončím to úsmevom, za ktorým mu hneď ukážem jedno nemilé gesto s prostredníkom.

V tu ranu sa zodvihne zo sedadla a počujem ešte ako si šomral popod nos: „Krava jedna sprostá..."

Podíde naspäť ku svojej partičke, aby sa zjavne mohol vyplakať niekomu z nich na rameno. Prevrátim nad ním oči a zase sa začítam do deja. No neprebehne ani minúta keď započujem ako si ku mne sadá nejaká ďalšia osoba.

Nadvihnem pohľad od knihy, aby som zbadala ďalšieho z nich.

„Potrebuješ niečo?" nadvihnem obočie. Neznášam keď ma niekto vyrušuje pri čítaní kníh. Aj keď túto čítam hádam tridsiaty raz... Ale stále je to kniha, pri ktorej chcem mať pokoj. No ono to tak strašne málokedy vyjde...

„Vlastne ani nie. Ale stávka je stávka." Mrkne na mňa a vytiahne jeden z úsmevov, ktoré na chalanoch priam zbožňujem. Ostanem naňho pozerať ešte nejaký ten čas. Ako pre jeho nádherný úsmev, tak aj pre vetu, ktoré tie sladké pery vypustili.

„O čo ste sa preboha stavili?" poviem, keď konečne nazbieram odvahu a zahryznem si do spodnej pery, aby som sa nezačala smiať na plné hrdlo. Toto sa mi teda fakt ešte nestalo. A ani len nesnívalo že sa také niečo udeje.

„O to, kto ťa prvý zvedie." Opäť na mňa mrkne a oblizne si svoje suché pery.

„Zvedie zo sveta? Zlatko... O to sa už pokúšali toľkí..." začnem sa neskutočne smiať. Tak ak sa o toto vsadili, tak to vyzerá na celkom zaujímavú cestu.

„Nie. Samozrejme, že nie. Nie sme predsa vrahovia." Zasmeje sa. Jeho smiech je taký krásny a zvonivý. Ach.

Keď sa konečne dosmeje, nahne sa bližšie ku mne a zašeptá mi do ucha: „Myslel som to tak, že ťa musí jeden z nás zviesť ku vzťahu." A vtisne mi pusu na líce. Ak by to bolo fyzicky možné, tak som teraz červená ako paprika.

Keď už vidím, že nasledujúca zástavka je tá, na ktorej by som mala vystupovať zaklapnem knihu s veľkým tresknutím až sa osoba vedľa mňa troška mykne.

„Naozaj si sa práve zľakol?" zvolám so smiechom a knihu schovám do školskej tašky. Tento krát sa k nemu nahnem ja, aby som mu oznámila, že vystupujem.

„No vieš. Nič takého sa nikdy nestane. A ak dovolíš práve vystupujem. A keďže nechcem byť nikomu nič dlžná. Mám pocit, že toto je tvoje..." vtisnem mu pusu na líce a ako neriadená strela sa dostávam z autobusu von na čerstvý vzduch.

Lenže čo som nečakala bolo to, že hneď za mnou sa zjavila celá tá prekliata partia. Zamračím sa na nich a vykročím priamo k nim keď si všimnem, že mu každý z nich podáva peniaze.
„Len tak pre info.. Nebolo to tak ako to vyzeralo... Takže nech ste sa stavili o čokoľvek. Určite to nesplnil..." poviem výsmešne a chystám sa im otočiť, keď sa ozve jeden z nich.

„Ako vieš o čo sme sa vsadili?"

„Povedal mi to..." zvolám tento raz s trasľavejším hlasom. Myslela som, že to nebudú chcieť riešiť a budú radi, že mu nebudú musieť dať peniaze. Alebo o čo sa to vlastne vsadili...

„A čo ti povedal? Pretože sme jasne videli ako si mu dala pusu. Takže ju určite vyhral." Zvolá nechápavo stále ten jeden. Neznámy, ktorému som dala pusu na líce sa začal ošívať. Zamračím sa naňho ešte viac. Otočím sa im chrbtom a začnem bežať smerom k lesu.

Oni sa začnú neskutočne smiať. Zneistí ma to natoľko, že sa na nich obzriem. A to bola moja druhá najväčšia chyba za tento deň. Hneď po tom čo som dala pusu tomu blbcovi.

Bežala som po ľavej strane, nebezpečne blízko k malému potôčiku, ktorý tadiaľ pretekal. Šmykla som sa na štrku pri ceste a skončila som v ňom. Veľa vody tam však nebolo. Ale bolo tam viac než dosť klzkých kameňov. Takže keď som si myslela, že som vonku z toho najhoršieho a skončím tak maximálne s mokrými ponožkami som sa opäť pošmykla.

Hoci bolo slnečno, tak voda bola neskutočne studená. Mrzla som a nemohla som sa vôbec pohnúť.