Dievča dvoch svetov

1. kapitola - Kde to všetko začína

Po pár minútach som započula ako niekto kričal: „Hej! Kde si! No tak! Vylez... My ti nič nespravíme!" Hah... Jasné, že mi už nič nespravíte, keď už ste mi niečo spôsobili...

Niekto ide proti mne s dýkou a nedokáže ma zabiť.

Niekto ide proti mne so všetkou magickou silou, ktorú v sebe má a nedokáže ma zabiť.

Niekto ma chce otráviť a ani tak ma nedokáže zabiť.

A teraz ma zabije jedno blbé pošmyknutie... Môžem byť dneska ešte šikovnejšia?

Snažím sa niečo vysloviť. Avšak jediné čo zo mňa vyjde je zachrčanie. A začnem sa dusiť vodou, ktorú nechtiac prehltnem.

Už keď si myslím, že zomriem neskutočne trápnou smrťou sa pri mne zjaví obrys postavy, ktorá sa ku mne nakloní a zodvihne ma.

„Chalani! Našiel som ju!"

Na lopatkách pocítim tlak od kamienkov, ktoré sa mi začnú zarezávať do chrbta hneď ako mi daná osoba vyzlečie mikinu, pod ktorou (okrem spodného prádla) vlastne nič nemám. No teraz to nejako dvakrát riešiť nebudem. Hlavne, že budem v poriadku. Hoci mi to o takých päť minút nebude až tak jedno. Ale čo už.

„Už aspoň chápem prečo ju máme strážiť..." povzdychne si jeden z nich. Nedokážem presne identifikovať o koho sa jedná. Nakoľko ich poznám v rámci medzí iba pár minút.

Z diaľky vyzerali mierumilovnejšie.

Konečne sa mi začne dýchať o niečo lepšie a prudko sa posadím. Ruky na hrudi prekrížim, aby som sa aspoň ako tak pred nimi schovala a kolená pritisnem čo najviac k brade.

„Ono sa to fakt prebralo!" zvolá niekto naozaj šťastne. Pozriem sa na toho blondiaka, ktorý sa na mňa usmieval, zatiaľ čo moje mračenie sa naberalo na intenzite.

„Kde mám oblečenie?" spýtam sa zahanbene potichu a s drkotajúcimi zubami. Dúfam, že to počuli. Opakovať to zrovna nechcem. A hoci to tak nevyzerá, je docela zima. Teda aspoň mne.

Čiernovlasý ukáže na moje čierne legíny a červený sveter položený pri mojich nohách. Schmatnem ich a prvé čo si hodím na seba je sveter. Čo v tu ranu oľutujem. Vykríknem a zhlboka sa snažím dýchať, nech to čo najskôr prejde.

„Studené?" zvolá so smiechom modrovlasý atentátnik, ktorý mi klamal. Opäť sa na nich zamračím a opatrne sa snažím si nasadiť aj legíny. Ale tým, že sú premočené vodou sa mi zasekávajú na každom milimetri kože.

„Nie vieš? Tá voda, do ktorej som spadla je doslova z vriaceho prameňa." Prekrútim očami a pousmejem sa nad tým, že už som to na seba navliekla a konečne môžem odtiaľto vypadnúť.

„No a takmer som zabudla!" začnem, keď si beriem svoj batoh, „Ja nepotrebujem ochranu!" zavrčím na nich. Čo ich neskutočne rozosmeje.

„Že nie? Kto sa svojou nešikovnosťou práve skoro zabil pri pošmyknutí?"

No to radšej vynecháme... Otočím sa im chrbtom a teraz ako normálny človek sa radšej vydám normálnym krokom ku chate, ktorú vlastním.

Namiesto toho, aby som odbočila doľava na asfaltovú cestu smerom do dediny, som sa vybrala (samozrejme ta tlupa blbcov so mnou) rovno. Smerom k rúbanisku a odtiaľ po mojej pravici viedla cestička do lesa.

Keď nás už chránili stromy, pred zvedavými očami okolia som sa ich konečne mohla niečo pospytovať.

„Kto vás vlastne najal?" spýtam sa, zatiaľ čo sa hrabem vo vlasoch, aby som dala dole všetky spony, ktoré mi ich držali na hlave a otočím sa čelom k nim. Takže vlastne kráčam po spiatočky.

„No najal nás nejaký anonym. Vlastne ho ani nepoznáme. Len zaplatil docela fajnú sumu a my sme proste kývli." Mykne plecom modrovlasý. Bože môj! Ten skvelý chraplák. Ono sa to tak dobre počúva nech povie čokoľvek!

„Takže neviete ani jeho meno alebo tak?" Nakoniec som predsa len dala dole blonďavú parochňu a v ruke mi ostalo hádam milión čiernych sponiek, ktoré to držali pokope. A na hlave ešte sieťka, ktorá ich má ďalší milión. Ach jaj. Urve ma z tohto môjho pretvarovania.

„Predstavil sa nám nejakou prezývkou. Dan? Dab? Da... Určite sa to začínalo na D..." Ale no tak! Nemôže to byť predsa on! Veď je mŕtvy! Zastavím a podídem k nemu bližšie. Chytím ho za plecia.

„Dag?" spýtam sa naliehavo.

„Áno! Presne to je to meno! Poznáš ho?" modrovlasý nakloní hlavu na bok a zapozerá sa mi do očí. Mne ukvapne slzička, ktorú hneď zotrie palcom ruky.

„On žije!?" zvolám so smiechom čo najšťastnejšie. Nemôžem tomu uveriť!

„Volal vám? Alebo sa s vami stretol osobne?"

„Volal? A odpovieš nám? Ty ho poznáš?"

„Áno. Aj vám povedal niečo iného?" nemôžem prestať skákať od radosti.

„Ani nie. Iba nám poslal správou podrobnosti. My sme mu poslali číslo účtu a to bol koniec komunikácie." To ma prebudí ako ľadová sprcha.

„Ale máte naňho číslo alebo nie?" zastavím sa pred ním a natiahnem ruku za jeho telefónom. „Ktoré to je?"

„To tretie od vrchu." Nahne sa mi ponad rameno, aby sa uistil a potom ma objíme okolo pása. Šľahnem ho po ruke a nato ma hneď púšťa.

Vytáčam jeho telefónne číslo. Avšak skôr ako to začne vyzváňať sa v telefóne ozve nejaký ženský hlas, ktorý mi oznámi, že dané telefónne číslo neexistuje.

Zbytočne som sa tešila... Len tak by mi asi nenechal voľnú cestu na to, aby som ho mala možnosť nájsť.

Telefón som hodila po jeho majiteľovi a rozbehla som sa smerom k chate. Nemôžem pred nimi plakať. Nechcem pred nimi plakať.

A ak chcú nech si ma chytia. Akože veľa šťastia s tým. Tieto lesy som začarovala. A len skutočný ľudia nájdu cestu z neho. Ale zároveň to všetkých ťahá od mojej chaty preč. Čo je jedna z výhod, keďže sa normálnym ľuďom snažím vyhnúť oblúkom. Samozrejme okrem školy, ale tam sa aj tak s nikým nebavím, pretože som vraj strašne divný človek pre všetkých. Takže ma všetci ignorujú a ja ignorujem ich.

Učenie mi je tak na dve veci, ale aj tak som sa rozhodla študovať. Dag bol jediný človek, ktorý o mne vedel všetko. Učievali sme sa navzájom. No pred pár mesiacmi zmizol a ja nemám ani tušenia, kde sa práve v tomto momente nachádza. Či nepotrebuje pomôcť. Či ho nešikanujú presne tak ako na predošlej škole. Či ešte vôbec žije.

Bolo toľko veľa premenných, ktoré sa mohli udiať za posledných pár mesiacov čo bol preč. A ja sa oňho bojím stále rovnako ako na začiatku a snažím sa ho nájsť akoukoľvek možnou cestou. Hocijaká maličkosť sa naskytne, tak sa jej chytím ako kliešť a odmietam pustiť pokým nie je nad slnko jasné, že to nikam nevedie.