Dievča dvoch svetov

2. kapitola - Kde to všetko začína

Konečne som sa už dostala k mojej chate. Otvorila som dvere a vošla dnu. Nebola to jedna z tých väčších chát. Taká malinká uprostred lesa. Aspoň teda z vonku vyzerala ako chatka, v ktorej je jedna možno dve izby, viac nie. No tak to aj bolo. Pokiaľ ste teda neprišli na to, že sú tam jedny padacie dvere a pod zemou sú vytvorené chodbičky, ktorými sa dá ísť do viacerých izieb. Vnútri sa nachádzali štyri izby okrem tej mojej, ktoré sa dali obývať, no neboli dobre zariadené. Vlastne okrem plne zariadenej kuchyne a vlastnej menšej izbičky som vlastne všade mala maximálne postele s jednou väčšou skrinkou, pár poličkami a nočným stolíkom. A jednu izbu som zamkla a neodomknem ju pokiaľ sa sem Dag opäť nevráti. A ak sa vôbec nevráti... Aj tak ju asi nikdy neodomknem. Neopovážim sa liezť do jeho izby.

Ale pokiaľ sa sem nasťahujú aj oni. Tak nebudem mať dvakrát na výber. A budem ju musieť odomknúť, aby sa tam niekto aj vyspal. Ale zjavne si ju od dneska na nejaký čas privlastním a do svojej izby radšej pošlem jedného z nich. Samozrejme ak sa sem dostanú. Pokiaľ nie. Tak zjavne neprežili tú divočinu, ktorú som pripravila pre väčšinu ľudí, ktorý sem zablúdia. Pretože sa odtiaľto ešte ani jeden človek nedostal živý.

Aj s týmto opatrením mi pomohol Dag. Takže som rada, že tu také niečo je. Odvtedy som spávala pokojne. Veľmi pokojne.

No a teraz sa to o dosť zmení. Hoci mám osobných strážcov, ale nikde nie je isté, že jeden z nich nie je proti mne a vryl sa sem len preto, aby ma mohol zabiť.

Takže to ešte len bude zaujímavé tieto dni. A najviac ma bude zaujímať ako sa to vlastne vyvinie medzi mnou a modrovlasým. Neskutočne ma naštval s tým čo urobil. Ale zároveň ma to tak trochu potešilo. Začínam mať pri ňom zmiešané pocity a taktiež motýle v bruchu. A to nie je absolútne dobré znamenie. Dokonca mi je neskutočne povedomý, ale nemám poňatia odkiaľ. Akoby som ho už niekde videla, ale zároveň nevidela.

Prešla som do mojej izby, kde som sa koniec koncov musela prezliecť z mokrého oblečenia do niečoho suchšieho. Predsa nebudem celý deň v mokrých legínach a mikine. Ešte ochoriem a potom to bude ešte len ťažké pre všetkých. Nie len pre mňa. Ak ešte aj niečo pokašlem tak to ešte len bude zábava pre všetkých a všetko čo sa len mihne v okruhu 10 kilometrov.

Švihnem parochňu spolu so sponkami na stôl a dám dole aj sieťku. Rozpustím si moje fialovo-čierne pramene, ktoré prehrabnem a prejdem k šatníku, kde vyberiem niečo na seba.

Keď si na seba navliekam nové spodné prádlo počujem niečie kroky ako sa približujú k dverám od tejto malej izby, z ktorej som si spravila šatník. Vytvorím okolo seba menšie pole, ktoré zabraňuje ostatným počuť čo i len padnutie ihly na zem a taktiež vidieť ma. Veď ma nemôžu vidieť sa tu producírovať len tak hore bez.

Kroky zastanú presne pred dverami, kde započujem ako si niekto povzdychne a povie ďalšej osobe: „No vieš... Asi to vycítila, že sme tu... Tak nejako som práve stratil stopu a nemôžem ju už nikde nájsť... Ale naposledy bola za týmito dverami. Hádam tak pred nano sekundou... Akoby sa len zobrala a teleportovala sa niekde inde, keď nás zaregistrovala..."

„Tak aspoň skontrolujeme, čo tu je... Možno ju potom aj nájdeme." Už už sa chceli dostať dnu, no ja som sa najrýchlejšie na svete prezliekla do nového oblečenia a zobrala takú menšiu dýku do jednej ruky a do druhej nožík, ktorý používam počas obradov. Opatrne sa presuniem vedľa dvier a čakám pokým ich otvoria a vstúpia presne tam kde ich chcem mať. Vojde jeden a ja zabuchnem dvere dosť užitočným kúzlom.

Prvá osoba, ktorá vojde dnu je o dosť vyššia oproti mne. Takže jej podkopnem nohy a tak letí k zemi. Hneď na to po danej osôbke skočím a prišpendlíkujem ju k zemi. Dýkou sa jej priblížim ku krku a zohnem sa bližšie k jej uchu. No vtedy mi do nosa vrazí vôňa, ktorou som bola dneska rozptýlená až až.

„Nemyslela som si, že nájdete cestu až sem." Zašeptám dotyčnému modrovláskovy do ucha. Mala by som sa už konečne spýtať na ich mená.

Dýkou jemne pritlačím k jeho tepne na krku a pomaličky po nej prejdem. Už som dlhšie nepila. A ak to bude takto pokračovať, tak to budem musieť doplniť skôr ako som si myslela. Avšak nemôžem zobrať práve tú životne dôležitú tekutinu z jeho tela.

Pomaličky sa od neho postavím, a tak mu uvoľním ruky a nohy, aby sa mohol taktiež postaviť vedľa mňa.

„Takže ty takto zhurta hej?" spýta sa so smiechom a opráši si oblečenie, hoci na ňom nie je ani smietka prachu.

„Prezliekala som sa, keď ste sa sem dostali. Takže čo myslíš... Určite by som vás nechala len tak vojsť, vieš? A navyše... Ani som si nebola istá či ste to vy alebo nie. Takže tieto hračičky mám na svoju ochranu. Vás naozaj nepotrebujem." Nožík som hodila okolo neho, kde sa zapichol do skrinky a dýku som si prehodila do druhej ruky.

Potom som mávnutím ruky otvorila dvere, a tak sa sem mohla vtrieť ďalšia osoba. Dýku som pevne zovrela v ruke a skôr ako sa stihla osôbka bez mena vôbec zorientovať som ho schmatla za lem trička. Ušmykla som mu pár havraních pramienkov a nechtiac som spôsobila malú reznú ranku na jeho uchu. Následne som mu podkopla nohy až skončil na zem ako pred pár minútami jeho kolega.

„A ďalšia osoba, ktorá by bola mŕtva, pokiaľ by sa nejednalo o vás..." zaškrípem zubami a vyjdem von z môjho šatníka.

Takže to tak vyzerá, že sa sem predsa len dostali. A bez sebe väčšej ujmy na zdraví. Možno nebudú až také polená ako sa na prvý pohľad zdá. Možno nebudú o toľko horší odo mňa.

Prejdem do menšej jedálne kam ma nasledujú aj títo dvaja blbci a kde aj nájdem zvyšok ich partie.

„Mac? Nemáš náhodou nový účes?" spýta sa zarazene jeden z nich. Čo u mňa vyvolá iba nával smiechu. Všetci sa na mňa pozrú ako na blázna, ktorým vlastne aj som, ale čo už. Inak to byť už ani nemôže.