Chvíľka predstavivosti

Chvíľka predstavivosti III

Malá, neobyčajne obyčajná dedinka. Tak tichá s názvom nepoznaným, že ju to robí v dnešnej hlučnej dobe jedinečnou a výnimočnou. Vychádzajúce letné slnečné lúče nad červené špicaté strechy klasických betónových rodinných domčekov.
V dedinke je malé zdravotné stredisko s poobívanou omietkou na stenách. O niečo ďalej (dalo by sa napísať, že hneď vedľa) je nedostatočne zabezpečená lekáreň pred malým lesíkom ihličnanov, ktoré rozvoniavajú na vôkol.
Je tu aj kostol, v ktorom sa ľudia raz v týždni stretávajú, aby sa ukázali alebo na seba upozornili, že nezabudli čí nezanevreli. Je to pre nich miesto kde majú možnosť všetci sa zjednotiť a byť šťastný, že majú tú príležitosť. Tak prečo sú tam všetci smutný?? Asi si neuvedomujú, že sa na konci týždňa stretnú (nech je ich dôvod akýkoľvek. Ukázať sa, promenádovať alebo ohovárať, či naozaj modliť za niečo čomu veria) lebo celý týždeň sú pracovne vyťažení a nemajú na seba čas. Aspoň to si každý z nich vraví, aby ten čaj naozaj nemali.

Oproti kostola je zopár ochabnutých, starých a popraskaných no mohutných stromov na ktorých už dlhé roky nevyrástli žiadne plody "ovocie" tvrdej práce a "starostlivosti" o ich okolie. Obyvatelia potrebujú raz od času podpichnúť, postrčiť aby vytrvali. Čakajú na pomoc ale sami ju neposkytujú. Rovnako ako medzi sebou tak sa starajú aj o okolitú krásu prírody, ktorá im ten domov poskytuje.
Ľudskosť, alebo aspoň snaha o nejaké malé pozitívne myslenie vymiera a dožíva rovnako ako tie ich stromy.
Za stromami stojí základná škola s popísanými dverami. Na dverách sú so sprejom napísané a pokreslené vulgárne pre mládež velice dôležitá slova a obrázky, ktoré im každé ráno poskytujú zábavu.
Oproti škole je cesta popri ktorej vedie úzky chodník po ktorom kráčajú ľudia so smutnými úsmevmi, ktorí nemajú čas ani na pozdravenie sa (je to banálna maličkosť, ale na to aká je to banalita, poteší toho druhého naozaj krásnym pocitom). Nemajú čas sa na chvíľu zastaviť a formálne si podať rozprestrenú dlaň na znak úcty, priateľstva alebo aspoň poznania.
Namiesto toho sa len drgajú na ramien a tlačia na úzkom chodníku, aby nemuseli zísť na cestu.

Malý chlapec z opačnej strany krídla na školskej budove pozerá na deti z vybetovaného ihriska s bassebalovým košom, bránkou ale len s jednou loptičkou ktorou sa majú zabaviť všetky deti, všetky vytvorene skupiny sympatií. Kruté?? Má to aj svetlé stránky.
Deti sa učili akceptovať medzi sebou aj iné skupiny, ľudí, rasy. No ľudia tam boli už tak rozmaznaný, že ak sa niekto hrá s loptou, ostatní, tí čo patria inam, radšej len sedia a nudia sa, pozerajú na ťažké demolačné stroje, ktoré im ničia neďaleké lesy, stromy, domovy niekedy spokojných zvierat ktoré žili za dedinkou a priateľsky vychádzali s niekedy šťastnými obyvateľmi obce.
Dvaja chlapci si bezducho, akoby ich život opúšťal, hádžu tú jedinú loptu. Sú smutní lebo síce nechápu ale vidia a cítia čo sa okolo nich deje...
A ten malý chlapec v školskej triede to všetko sleduje. Zatiaľ zdiaľky ale vie, že sa to jedného dňa stane aj jeho súčasťou. So slzami v očiach ktoré zadržiava v sebe sa pozerá na svet cez špinavé okno usedeným prachom a namiesto šťastného detstva sa pýta častú otázku - Prečo??