🌻V•L•Č•I•E D•I•E•V•Č•A🌻

1. Kapitola

Zobudila som sa do nového dňa. Bol pondelok, a ja pôjdem do svojej novej školy. Momentálne je 7:24 a škola mi začína o 8:15. Bola som lenivá vstať z postele, no keď som počula brata ako sa rozčuľuje nad tým že sa mu zase pripálili lievance...Bože zase tam bude robiť scény ako naposledy. Dala som si svoje biele papuče a išla dole do kuchyne. „Dobre ráno" pozdravil ma s nervami na pokraji. „Dobre ráno aj tebe" povedala som ešte s rozospatým hlasom. „Čo bude na raňajky?" po tejto otázke som sa začala chichotať. Brat vedel že narážam na jeho "varenie". „Lievance” začala som sa ešte viac chichotať.
„Čo ti je na tom smiešne?” pozrel sa na mňa a dal mi lievance priamo pred nos. Dlhých 5 minút som sa na ne pozerala. Boli úplne čierne. Pozrela som sa na brata ktorý stál oproti mne. Uprene sa na mňa pozeral. „Ako sa ti môže podariť pripáliť lievance už 4 krát do tohto týždňa?” Neodpovedal. Ticho trvalo dobrých 5 minút, pokým som sa nepozrela na hodiny a uvedomila si aký je čas. Preboha! Už je 8:02! Škola začína o necelých 13 minút a ja nestíham. Rýchlo som vyletela hore schodami do izby. Zhodila si svoje biele papuče z nôh, dala si rifle a čiernu mikinu. Ponožky som si dávala cestou do kúpeľne. Rýchlo som si dala svoje orieškovo hnedé vlasy do drdola a umyla zuby. Tašku som už mala pripravenú pri vchodových dverách. Trochu som sa spomalila mám ešte 8 minút a brat ma vezie do školy.
Mike už na mňa čakal. Rýchlo som zbehla dole, hodila tašku na plece a šla do auta.

Mike zastavil pred školou.
Rozlúčila som sa a vystúpila.
Zhlboka som sa nadýchla. Smerom k hlavným dverám som uvidela povedomú tvár. To...to nemôže byť pravda. Predsa sa odsťahovala a už som ju nevidela...

                /Flashback/

Milí denníček.
Dnes sa moja najlepšia kamarátka sťahuje. Je možné že sa už nikdy neuvidíme. Som z toho smutná. Ešte dnes ju idem s bratom a tetou odprevadiť na letisko. Na pamiatku som jej dala náhrdelník ktorý pasoval presne k tomu môjmu. To preto aby mohla byť vždy pri mne aj keď budeme od seba ďaleko.

                  Na letisku

  So slzami v očiach som odprevádzala Karen do lietadla.
S plačom sme sa objali. Keď som si pomyslela aké to asi bude keď tu nebude pri mne... Pri tej predstave som začala ešte viac plakať. Karen sa tiež viac rozplakala. Nechceli sme opustiť jedna druhú. Pred tým ako nastúpila do lietadla som jej dala náhrdelník ktorý pasoval k môjmu. „ Nikdy na teba nezabudnem Karen” povedala som a preglgla guču sĺz. „Ani ja na teba Ray.” Ešte naposledy sme si vymenili pohľady. A odvtedy som ju už nevidela...

             /End of flashback/

Takže ahojte ľudia dúfam že samotný vám prvá kapitola páčila vydávam ju presne o 22:22.
Takže už asi pôjdem spať zajtra sa tešte na druhú a možno aj tretiu kapitolu. Bola by som rada ak by ste zanechali nejaký komentík✨.