Po stope osudu

Začiatok

Boli to 4 dni odvtedy, čo som videla Elijaha naposledy, odvtedy som nezachytila ani len jeho myšlienku, odrezal ma od seba.

Bola som z toho nervózna, potrebovala som vedieť čo sa deje, z akého dôvodu sa rozhodol, že so mnou preruší všetky kontakty. Je pravda že poslednú dobu bol veľmi zvláštny, všetci zo svorky boli veľmi zvláštny, akýsi napätí, nikto nechcel ísť ani len na hlúpy lov. Nechápala som to.

Zobrala som mobil a najskôr vytočila jeho číslo, nič sa nedialo, zas to len chvíľku zvonilo a ozvala sa jeho odkazová schránka.

"Ahoj, to som zas ja. Ja len že... bojím sa o teba, neviem čo sa deje. Keď budeš doma, ozvi sa mi. Ľúbim ťa."

Takýchto odkazov som mu za 4 dni nechala už niekoľko. Nie je doma, len pred chvíľkou som sa vrátila z obchôdzky a okolo jeho domu som necítila ani len jeho pach. Zmizol. Všetci zmizli. 

Elijah je môj alfa, mám s ním silné spojenie, silnejšie ako zvyšok svorky a nie len preto, že mám taktiež vysoké postavenie. S bratom sme totiž dostali obaja post bety. Sme najmladší zo svorky, členovia nie sú od nás starší o pár rokov, väčšinou to býva minimálne niekoľko desaťročí. Stojím si za tým, že keby sme nemali tak vysoké postavenie nežili by sme, členovia si nás totiž vážia, správajú sa k nám s rešpektom.

Posledné dni však našu svorku ovládla anarchia, od svojich myšlienok odstrihli mňa aj Ilyasa.

Rozzúrene som zavrčala a opäť zobrala telefón do ruky, pre tento krát som ale vytočil číslo brata.

"Mám už toho dosť!" Skričala som v momente, keď som počula ako telefón zodvihol.

"Čo som spravil?" Zaskučal potichu, priam až vystrašene.

Nechápavo som zažmurkala, lebo som nepochopila dôvod jeho reakcie, až po pár sekundách mlčania mi to došlo.

"Prepáč, nemyslela som to na teba. Mám už dosť toho, ako sa všetci správajú. O nikom nič neviem, nikoho zo svorky som nestretla už niekoľko dní."

"Arlee" Pokúšal sa ma upokojiť, no prezývka, ktorú si nesiem už od detstva vo mne opäť vyvolala trochu jed.

"Niečo musia robiť poza náš chrbát, podľa mňa odišli z mesta."

"Neodišli, aspoň nie všetci, ráno som zachytil par Elijaha hore na severe, smerom do hôr. Bol to čerstvý pach, musel tade ísť v noci. Nasledoval som ho pár kilometrov, potom sa mi ale stratil, prechádzal cez vodu, smeroval ale na územie Hraničiarov."

Srdce sa mi rozbúchalo nádejou, takže je teda tu. Stisla som pery k sebe aby som potlačila spŕšku nadávok prečo mi to nepovedal skôr.

"Prečo by išiel tam?" Trochu som sa zamračila, keď som si tieto slová len tak zamumlala popod nos.

"Netuším.. Za chvíľku prídem."  A hneď na to mi zložil telefón.

Ja som ešte chvíľku nechápavo stála v kuchyni. Prečo by išiel k Hraničiarom? Boli to vlkolaci podradený nám, v podstate strážili našu bezpečnosť, nemali sme s nimi však vôbec dobré vzťahy. Boli totiž vyhnancami z iných svoriek či vlkolaci, ktorý neboli schopný ovládať sa. 

***

Prešlo len pár minút od vtedy, ako sa brat vybral ku mne, už som počula ťažké mohutné laby, ako kráčajú smerom k mojej verande. Bývala som na okraji lesa ako všetci z našej svorky, bolo by nepraktické žiť v meste.

Podišla som ku dverám a otvorila som ich, pomedzi stromy som videla mohutné zviera o veľkosti menšieho koňa, jantárové oči upieralo na mňa a piesková srsť sa mierne vlnila vo vetre. Vlk však kráčal úplne uvoľnene, hlavu aj chvost mal zvesený a ja som sa len oprela o zárubňu a čakala som, kým sa Ilyas dostane až ku mojim dverám.