Po stope osudu

1. Skúsme to prežiť

Mali sme na výber, no nechceli sme si vybrať inú možnosť. Aj napriek tomu všetkému, čo sa medzi mnou a Elijahom stalo, bola som mu verná ako som len dokázala. A celá moja vlčia podstata ním bola posadnutá, bolo to silnejšie ako strach, ktorý som cítila z nepoznaného. Ilyas bol zas verný mne, aj napriek tomu že sa niekedy správal ako prvotriedny kretén, boli sme rodina, ostali sme už len my dvaja, vedela som, že sa na neho môžem spoľahnúť.

Bez slova som sa pohla dopredu, zišla som strmý breh a vošla do vody rieky, ktorá pretekala cez les. Na prvý pohľad sa nezdala, že má taký silnú prúd, keď som však stála všetkými štyrmi vo vode, ktorá sa mi dotýkala až brucha a hrudníku, cítila som silu dravého živlu.

Bola som sústredená, dívala som sa pod laby a pevne nastupovala na klzké kamene, bez problémov sme však obaja prešli na druhý breh. Srdce mi vyplašene bilo, cítila som sa ako lovná zver. Cítila som však aj niečo iné ako len strach, ktorý sa mi rozpínal po tele.

"Cítim Hariett."   V momente som sklonila hlavu k zemi a silno som zavetrila. Jej pach nebol moc výrazný, križoval sa mi s pachom Elijaha, jeho bol o čosi výraznejší. Bol to však pre mňa úspech. Museli tu byť spolu, možno s nimi bude aj niekto ďalší.

"Tadeto!" Zavelil mi po chvíľke, keď až trochu zmäteno pobehoval po okolí. Ani som sa nedivila, prešli sme len pár metrov a aj tak tu bol výbuch rôznych nových pachov. Nestrácala som nad nimi ďalej čas, rozbehla som sa za Ilyasom, ktorý bol už od prírody lepší stopár ako ja. Mal väčšiu šancu nájsť ich než ja.

Ja som zato bola rýchlejšia a obratnejšia, preto som utekala tesne za ním a strážila jeho zadok. Uši som stále otáčala do všetkých strán, snažila sa zachytiť aj čo najmenšiu stopu toho, že tu niekto je, nikoho som však nepočula. V lese akoby nežila jedna jediná dušička.

"Bol tu aj  Fred." Cítila som v jeho hlase radosť, nechce si to priznať, no k Frederickovi niečo cítil a ja som to dobre vedela. Nebola som slepá, videla som to silné puto, ktoré si k nemu Ilyas vybudoval, dokonca som cítila aj ten výbuch radosti, ktorý ním prešiel.

"Nechápem to." Prečo by práve oni dvaja išli na Hraničiarske územie. Hariett nikdy nemala blízky vzťah k Elijahovi, ku mne tiež nie, po tom čo ju odmietol kvôli mne. Nebola obratná v boji, nebola rýchla, dokonca ani stopovanie nebola jej silná stránka. Je to síce veľká vlčica, postavou výrazne mohutnejšia než ja, bola to však skôr taká mamka svorky, riešila naše spory, na ktoré niekedy Elijah proste nemal čas. Fred bol zas plyšák, drobná gamma, veľa toho nikdy nenarobil, v podstate najnevýraznejší článok celej svorky aj napriek tomu, že patril k najstarším.

Chvíľka nepozornosti nás mohla stáť život. Z boku do mňa vo vysokej rýchlosti narazil ďalší vlk, cítila som ako sa mi zuby zaťali do tela na boku a vlk ma odhodil na stranu.

V momente som sa postavila opäť na všetky štyri, ďalším cieľom hnedého vlka bol totiž Ilyas, ktorý sa krčil na mieste a vrčal, oproti hnedej oblude vyzeral ako malé šteňa. Vystrelila som ako šíp, zahryzla sa do tuku na kohútiku a trhla hlavou. Nevytrhla som ani kus, cítila som však ako mi srsť zmáča horúca krv. Bol to ďalší vlkolak.

"Nemáte tu čo robiť."  Ozval sa mi v hlave ženský hlas vlčice, s ktorou sme okolo seba cvakali zubami. Ilyas stál už po mojom boku, pripravený kedykoľvek zaútočiť, na chvíľku sme sa totiž od seba odtrhli, dívali sme sa uprene jedna druhej do očí a hrdelne vrčali.

"Prechádzame, neporušili sme žiadne pravidlá aby si nás napadla." Môj hlas bol prísny, narozdiel od nej som sa nekrčila, stála som napnutá ako struna, celé telo som mala pripravené v momente opäť na boj. "Za toto ťa môžu vyhnať aj z tejto svorky." Pripomenula som jej na čo podradene sklonila hlavu.