Jazmín

Prológ

Zakrvavené dievča v roztrhaných šatách sa zúfalo načahovalo do neznáma: ,,Nie, nechoďte, prosím! VRÁŤTE SA!"

Neskoro. Šesť postáv sa rozprsklo na prach a tichý šepot úplne zanikol. Dievčina zlomene klesla na zem a hystericky sa rozplakala: ,,Ako viete, že som tá správna? Ktoré proroctvo si ma vybralo? Mýlite sa, všetci sa mýlite! Nedokážem to..."

Hlas jej prešiel do šepotu a nakoniec úplne stíchol. S očami plnými sĺz si hlavu vložilo do dlaní a úpenlivo sa rozvzlykalo. Ani si nevšimla, že na druhom brehu jazera po dedine začínajú zmätene pobehovať dedinčania. Akoby aj nie, vyľakali ich tie hlasy, buchot a plač.

Dievča rýchlo odbehlo, schovávajúc sa do lesného hájika. Vyzerala..nuž, pokorená. A zničená. Z očí jej stekali slzy, pery jej úplne zbledli a líca naopak očerveneli.

Ľudia na druhom brehu sa medzitým upokojili, prehodili zopár slov, pozhasínali lampy a vošli späť do svojich domov. Na druhý deň sa nočné udalosti určite stanú predmetmi vášnivých dohadov.

Dievčina sa zvalila na mäkkú hlinu voňajúcu teplom. Posledných pár hodín ju vyčerpalo a jediné, čo momentálne potrebovala, bola pevná skala, o ktorú by sa mohla oprieť.

- Aká? Aká skala? Aké útočisko? - mala chuť sa opýtať. Sizyfos aj so svojimi vojskami zničil jej rodné mesto, zabil jej rodičov a pokračoval v nezmyselnom dobýjaní. Dokonca kolovali historky, že pri rabovaní dedín bral malé deti a tie potom mučil a znásilňoval.

Teraz sa dokonca postavil proti šiestim Vládkyniam, božstvám, ktoré už storočia chránili a viedli celú Estariu k mieru. Vládkyne tiež učili ľudí o cudzích svetoch, o miestach, ktoré boli ďaleko a zároveň tak blízko.

Za normálnych okolností by Vládkyne Sizyfa zvládli zneškodniť jednoducho. Kruté knieža však vynašlo tajomnú zbraň, ktorá okrem božstiev ničila aj lastúrniky, chlpáčov a bludičky - skrátka a dobre, všetky magické stvorenia.

Až doteraz sa Vládkyne Sizyfovi statočne bránili, ale túto noc ich objavil driemajúce, a hneď to využil. Dievča, ktoré bolo v ich blízkosti, bolo ich chránenkyňa. Učili ju a napomínali, lebo raz mala pokračovať v ich stopách.

Túto noc ju však Sizyfos pripravil aj o to posledné. Musela sa pozerať, ako jej milované druhé matky, jej učiteľky a bohyne zmizli v kúdole prachu ktoviekam.

Nie div, že teraz bola unavená. Túžila jednoducho nedívať sa, nemyslieť.

Kiežby to bolo také ľahké.

Dievčina sa schúlila do klbka, podložila si hlavu rukami a rýchlo zaspala.

V tej chvíli sa zo zeme vytvarovala nejasná postava. Ako postupne naberala na intenzite, spánok dievčaťa bol čoraz nepokojnejší. Keď bol tvar z prachu už takmer úplne hmotný, úplne potichu prešiel až k spiacemu dievčaťu.

Postava vyzerala ako symbol jin-jang. Pravú polovicu tela mala úplne bledú, ale oko čierne, ľavá bola naopak tmavá, s okom striebristým. Aj napriek takémuto zvláštnemu vzhľadu jej úsmev pôsobil mäkko, nežne a matersky.

Čupla si a odhrnula spiacemu dievčaťu vlasy z tváre. Venovala jej ľahký bozk na čelo a z oka jej stiekla osamelá slza. Ak by nevyzerala ako nadprirodzená bytosť a ak by sa nenachádzali v lesíku, pôsobilo by to úplne ako obraz milujúcej mamy a jej dcéry.

Postava sa sklonila k uchu dievčaťa a potichu doň niečo zašepkala. Nato sa opatrne natiahla a do vrecka dievčaťu vložila hnedé vrecúško. Dievčina sa pomrvila, zamrnčala a pošúchala si dlaňami oči.

Tajomná čiernobiela postava sa rozplynula na prach a zmizla tak rýchlo, ako sa aj zjavila...

Neuveriteľné, ja viem. Uverejnila som prológ! Ešte sa však netešte ( alebo nebojte ), nebudem vydávať kapitoly. Niekoľko ich síce mám predpísaných, prológ som tu dala len ako takú ochutnávku. Tak teda...čo vy na to?

-Thea-