S tebou ✔

EPILÓG

Nina

Potichu som sa pokúsila vyliezť z postele. Jo ešte spal, preto som sa vážne snažila, aby som ho nezobudila. 

Už tri mesiace bývame spolu v jeho byte a zatiaľ sa skutočne nemám na čo sťažovať. Keby niekto pred rokom povedal, že budem žiť s profesionálnym hasičom, asi by som mu jednu vrazila. Svoj strach o neho som síce ešte neovládla úplne, ale snažím sa. Kvôli nám. Pretože som pochopila, že spoločný čas, ktorý nám bol dopriaty, je všetko, čo som kedy od života chcela. A stojí mi za to!

„Kam si sa vybrala, láska?“ Jo sa prevrátil na moju polovicu postele a nedovolil mi z nej vstať.

„Ešte môžeš spať.“ Pobozkala som ho na plece, ktorým ma priľahol.

„Hmmm... mám niečo zaujímavejšie,“ povedal Jo a nadvihol jedno obočie. Zasmiala som sa.

„Joj, prestaaaň!“ zaprotestovala som a rozrehotala som sa ako bláznivá, „neštekli maaaaa!“ Podarilo sa mi utiecť ku skrini a navliekla som si svoje veci na behanie.

„Ideš behať?“

„Hej, musím byť od teba v bezpečnej vzdialenosti,“ zaškerila som sa na neho.

„Počkaj ma, idem s tebou,“ povedal Jo akoby sa nič nestalo.

„Prosím? Ty ideš behať? Tak toto si musím dať vytetovať.“

„Musím sa nejako udržať v kondícii. Pri tebe aj tak vyzerám ako nejaký leňochod, čo nič nerobí.“

„Ale nevyzeráš, ty môj lenivec!“ Zasmiala som sa a pobozkala ho.

„Počkám ťa dole,“ dodala som ešte.

Kým sa Joovi uráčilo prezliecť a zísť z poschodia, napustila som nám vodu do fľašiek a aj do pohárov, aby sme sa dostatočne napili pred behom. Vypili sme ju a konečne sme mohli vyraziť.

„Kadiaľ pôjdeme?“ spýtala som sa, kým sme si dali rozcvičku a poriadne sa ponaťahovali.

„Poďme do mestského parku.“

„Ale veď to sú ledva dva kilometre, Jo.“

„Akože len dva? Ešte k tomu pripočítaj dva kilometre, ktoré musíme zabehnúť naspäť domov. To sú už štyri.“

„Ježišimária,“ pokrútila som nad ním len hlavou. Veď ja mu dám, že dva kilometre!!! Dneska dáme desať! Aj keď o tom ešte nevie. Na začiatok sme nasadili miernejšie tempo, ale všimla som si, ako je Jo dosť vystresovaný a postupne zrýchľoval tempo.

„Jo?“ povedala som medzi jeden nádych a výdych, aby som si stále zachovala aké-také tempo, „zlato, čo ti je? Máme pred sebou toho ešte dosť.“

Ani si nevšimol, že som sa ho niečo pýtala. Niečo ho určite trápi, dokelu. A ja som si nič nevšimla. Ale aspoň si nevšimne ani to, keď pár kilometrov ešte pridáme. Vošli sme do parku a všimla som si Nika s Davidom. Hádzali si loptu neďaleko od nás. Zakývala som im a rozbehli sme sa smerom k nim. Predbehla som Joa a zastavila pri nich.

„A čo vy tu tak skoro, nemôžete spať?“ spýtala som sa so smiechom.

„Išli sme sa trochu prevetrať.“

„Tak skoro? David, ako sa ti podarilo vyhnať Nika z postele už o siedmej?“

Dave však na moju otázku nereagoval a chvíľu sa prehraboval vo svojom ruksaku. Vytiahol z neho krabičku a podal mi ju. Potom sa zvrtol a Niko si ho chytil na ruky.

„Čo je to?“

„Ja neviem. Otvor to!“ povedal tajomne a pošepky David.

„Akože to nevieš?“ zasmiala som sa, „veď si mi to dal ty!“

David len pokrčil jeho drobnými plieckami a chytil Nika okolo krku. Pozrela som sa na nich dosť podozrievavo.

„Dúfam len, že z tade nevyskočí myš!“

Nevyskočila.

V škatuľke sa trblietal prsteň. Vypleštila som na nich oči, ale prsteň bol naozaj krásny. Zlatý s malým decentným kamienkom.

„Vezmeš si ma?“

Otočila som sa za hlasom za mnou. Jo kľačal na jednom kolene a ja som myslela, že snívam.

„Nan, staneš sa mojou ženou?“

Vyhŕkli mi slzy. Toto som naozaj nečakala!

Prikývla som!

„ÁNO, ÁNO, ÁNO, ÁNO, ÁNO!“ Už mi z očí tiekli slzy prúdom. Jo vyskočil zo zeme a objal ma. Nastokol mi prsteň na prst a zovrel mi dlaň.

„Och, láska.“ Zaboril si hlavu do môjho krku a silno ma stisol.

„Milujem ťa.“ Pobozkala som ho.

„Prečo mi ho podal David?“ spýtala som sa so smiechom, keď sme sa od seba odtiahli.

„Nedali mi inú možnosť. Chceli byť pri tom. Vieš ako som sa bál, že sa prekecnú?“ povedal Jo a zakrútil hlavou. Zasmiala som sa a objala som aj Nika s Davom v náručí.

„Jaj, vy! Tak a teraz môžeme pokračovať, nie?“ Obzrela som sa na Joa s nádejou v očiach.

„Tak na to zabudni, ja sa vraciam naspäť do postele, takéto stresy mi na ráno nerobia dobre.“ Chytil sa za srdce.

Zasmiala som sa ešte hlasnejšie a silno som objala toho svojho svalnatého leňochoda.

Viem, že život vie byť krutý, no ja sa budem snažiť vyžmýkať z neho, čo najviac pozitívneho. Zdá sa, že s Josephom to pôjde ľahko.

„Milujem ťa, láska.“