Simona

II. Začiatky lásky a neúspechu

Ďalšie ráno som opäť vošla do triedy. Pozdravila som sa s Helou, ktorá nadšene klebetila spoločne s Elou a Máriom. Cestou k mojej lavici sa mi naskytol rovnaký pohľad ako včera: Sima sa rozprávala s Marekom. Prišla som k nim a položila si kabelku na lavicu. ,,Dobré ránečko!" zanôtila som. Marek náhle utíchol, Sima ma odzdravila jednoduchým: ,,Ahoj." Nastalo ticho. Všimla som si, že Sima má na stole položenú nejakú knihu. ,,Čo to je?" spýtala som sa a zobrala ju do rúk. ,,Tú knihu mi požičal Marek," povedala Simona. ,,Má to byť vraj o nejakej počítačovej hre, veľmi dobre spravenej," Sima sa pozrela na Mareka, on pokýval hlavou, aby ju uistila, že hovorí dobre a pokračovala, ,,no a ten chalan, akože tá hlavná postava, tak on plní úlohy
v reálnom živote, aby sa mohol levelovať v tej hre. A má to byť fakt dobré." Prikyvovala som hlavou, že počúvam. V skutočnosti som sa na to vôbec nevedela sústrediť. Moja hlava si vytvorila nový reflex. Vždy, keď vidím týchto dvoch spolu, moja hlava už pracuje na tom, ako by som ich mohla oddeliť. Lenže asi som moc rozospatá, lebo napadla mi len jedna vec, a to zobrať Simonu do bufetu.

,,Sima, poď so mnou do bufetu," pozvala som ju.

,,Lenka, mne sa nech..."

,,Majú tam pikantné kocky!" prerušila som ju.

,,Lenže... chce sa mi na to míňať peniaze? Mala by som aj trocha schudnúť..."

,,Chudnúť budeš potom. Pozývam. Ideme!" Podišla som k Sime z boku, podala jej ruku a vytiahla ju z miesta. Marek len stál ako soľný stĺp a sledoval. Ešte predtým, ako by ich čokoľvek napadlo, som povedala: ,,Sorry, kámo. Dámska jazda." Vypochodovala som so Simonou smerom
k školskému bufetu. ,,Čo si ma tak náhle vytiahla?" zašepkala Sima, lebo mimo triedy býva nervózna. ,,To vieš, chcem sa s tebou porozprávať, a tak," odpovedala som.

,,Aha. Aj o niečom konkrétnom?"

,,Nie, len tak, veď vieš."

Zastali sme na konci rady v bufete. Nakukla som, koľko ich tam je. ,,Bohatstvo, samí prváci sa sem pretláčajú," zanadávala som si.

,,Lenka?" začala Simona. ,,Ja, neviem, či sa mi to zdalo, alebo, neviem, či sa ťa to môžem spýtať, ale, no, vieš, mám taký pocit..."

,,Sima, k veci."

,,Zdá sa mi to, alebo sa snažíš nejako... teraz to znie blbo, moje nervy, to znie fakt blbo..."

,,Sima, hovor!" povedala som trochu podráždene. Ona sa zhlboka nadýchla a vydýchla.

,,Zdá sa mi, že sa ti nepáči, že sa rozprávam s Marekom."

Áno, hej, máš pravdu, lebo idete na to celkom rýchlo na to, že ste sa skoro nepoznali. Teda, veď sa len rozprávate, ale keby si vedela to, čo viem ja. Ale, nemyslím si, že to treba teraz nejako hrotiť. Poviem Sime, že nič takého sa nedeje, že mne to problém nerobí. Aspoň tým nijak neohrozím naše kamarátstvo. A to je hlavné, nie? Nielen zachrániť svet, ale udržať si aj svoje miesto v ňom.

Preto jej poviem, skoro nezaujato: ,,Nie. Mne to problém nerobí, rob si čo chceš." Sima si vydýchla. Vyzerala byť menej napätá, akoby to, čo jej poviem, malo veľa vecí zmeniť.

,,Dobre, ďakujem, ja som len mala taký pocit..."

,,Klídek," uisťujem ju a pre istotu sa do toho zasmejem. Skoro mi je zle z toho, aký falošný smiech som vyprodukovala. Potom si však uvedomím, že možno som ju teraz k niečomu inšpirovala,
k niečomu motivovala. Tak dodám: ,,Ako, všimla som si, že sa teraz dosť bavíte, tak ma to prekvapilo..." Než mi na to čokoľvek povedala, prišiel na nás rad. Vytiahla som si peňaženku, zobrala jeden džús a Sima pikantnú kocku, za ktoré som zaplatila. ,,Pôjdem napred do triedy," znenazdajky povie Simona a zrazu jej už niet. Ostala som z toho trochu v šoku. To sa naozaj náhli naspäť za Marekom? Doriti...