Simona

III. Odhalenia

Moja izba je takmer tmavá. Osvetľuje ju len modré svetlo z môjho mobilu, ožiaruje mi tvár a farbí stenu za mnou do lagúnového žiaru. Prižmúrené oči čítajú správy a sledujú fotky, novinky zo sveta. Sledujú perfektné životy, dokonalé tváre, najlepšie časti prežívania ľudí naokolo. Znudene scrollujem ďalej. Nedá sa mi spať. Aj sa vždy pokúsim odložiť mobil a zatvoriť oči, no nie a nie sa ponoriť do sveta snov. Mám pocit, že toto bude ešte dlhá noc.

Všimnem si, že na mobile sa ukázala notifikácia. Priznania gymplákov pridalo nový príspevok. Zvedavo klikám na notifikáciu a už sa mi rozbaľuje, čo nového sa deje na škole. Nový príspevok obsahuje video. Pustím ho, no v prvej sekunde ho rozpoznám a vypnem ho. Som tak unavená, že sa nad tým neviem ani len viac zamyslieť. Je mi zle, fyzicky a psychicky zle. Dobre tušíte, niekto tam hodil to video, ktorým ma vydiera Mário. Ako sa mohol celý život posrať za pár dní? Máriovi som poslala niekoľko nahnevaných správ, no žiadnu z nich nevidel. Kokot sprostý. Opäť mám chuť sa na všetko... Všimnem si, že mi niekto napísal. Nie je to však Mário, je to správa od jednej z našich učiteliek, od Laufmannovej. Otvorím si ju a čítam jej správu: ,,Ahoj Leni, videla som teraz video na Priznaniach. Ak chceš, zajtra v škole sa u mňa môžeš staviť, nech sa o tom porozprávame a vybavíme to. Akože, nechápem, prečo by ti to niekto spravil." Poslala som jej na to palec hore. Toto som ešte potrebovala. Úplne som zabudla, že Laufmannová je tiež na tej stránke, ako jediná z učiteľov. Nečudo, keďže je to asi najobľúbenejšia učiteľka na našom gymnáziu a právom. Málokedy sa nájde niekto, kto je vám ochotný s čímkoľvek pomôcť a vie tak veľa pre vás obetovať. Zvyšok noci som strávila v mukách pri mojich opakovaných pokusoch zaspať...

***

Pozriem sa na seba do zrkadla. ,,Predčasný Halloween, jak sa na to pozerám," šepkám. Môj spánkový deficit sa prejavil na celom mojom tele, každá bunka kričí, že potrebuje spať. Na to im hovorím, že to mali robiť v noci, a nie teraz žobroniť. Pochopiteľne si môjho zbedačeného stavu všimne aj moja mama, ktorá sa len dotkne mojich ramien a uteká chystať sa do práce. Ja sa nachystám a vyrazím do školy.

,,Čo vyzeráš tak unavene, Lena? Párty celú noc?"

,,Hej, neni to tá baba z Priznaní?"

,,Čau, moja, ak chceš, môžem ti dať hodiny spevu, prvá lekcia bude hneď tu na záchodoch... JAU!" zvrieskol, keď som mu jednu vlepila. Hovädo sprosté. Zrak ľudí na chodbách sa upriamuje na mňa, tisíce pohľadov opovrhnutia ma súdi, zvlieka z kože a vysmieva. Dnes sú oni lovcami, no nevedia, či to zajtra nebudú oni, a tí, s ktorými ma teraz nadšene častujú posmeškami sa obrátia proti nim. Vstúpim do triedy a snažím sa prekĺznuť čo najnepozorovanejšie. Takmer nikto si ma nevšíma. Pár ľudí zdvihne pohľad, pokrútia hlavami a vrátia sa k tomu, čo robili. Pri mojej lavici sú tri stoličky: prázdna moja, Simina so Simou a ešte jedna, na ktorej sedí Marek oproti Sime.             V rukách držia nejaké karty a niečo spolu hrajú. Prídem bližšie a počujem ich rozhovor: ,,...a s týmito dvoma útočím na tvojho Planeswalkera." Pozriem sa smerom na Aďa. Pozerá sa do svojho mobilu, no na chvíľu od neho odvráti svoj zrak. Jeho pohľad padne priamo na mňa. Viditeľne si povzdychne a opäť sa venuje predošlej aktivite. Sadnem si na svoje miesto. Nikto na mňa nereaguje, ani Sima, ani Prízrak. Pokračujú ďalej v svojej hre. Zviera mi žalúdok od nervozity. Alebo od nedostatku spánku? Ktovie. Sedím a snažím sa nezaspať, lenže slová, ktoré počujem od ľudí naokolo sa začínajú zlievať dokopy, znejú vzdialene, jazyk sa mení na šum oceánu, ktorý ma pomaly, pokojne vrhá do slastného, odopretého spánku... Potrasiem však hlavou v pokuse udržať sa bdelou. Oceán zmizol a šum sa opäť premenil na hlasy, aj keď stále vzdialené. ,,Čo to hráte?" spýtam sa tých dvoch. Žiadna odpoveď... stále nič... ticho... ignorovanie... ,,Magic-ky," ledabolo povie Marek a pokladá kartu na lavicu, a dve z už vyložených otáča o deväťdesiat stupňov. ,,Ako by ťa to vôbec zaujímalo, Lena," nasrato dodá Simona. Ešte stále je nahnevaná. Na toto nemám náladu. Postavím sa a idem na wécko aspoň trochu si pokropiť tvár studenou vodou, nech sa trochu preberiem. Celá škola sa jedným videom obrátila proti mne. Konečne sa majú o čom rozprávať, konečne majú čo preberať. Tu som si uvedomila jednu vec. Vôbec som nevidela Mária v škole. Kde môže byť, keď ho človek potrebuje zbiť? Skontrolujem si svoj mobil a vidím, že si ani len neprečítal moje správy. Nechám mu ešte jeden nenávistný odkaz. Zhlboka si vydýchnem. Som v tom sama, úplne sama. Kto mi pomôže? Rozhodnem sa, že musím ísť za Laufmannovou. Ona jediná práve stojí pri mne.